Ako sa mám: mravne

Som na Slovensku, čo znamená hneď niekoľko vecí. Napríklad okolo mňa utíchla angličtina a ľudia tu rozprávajú normálne že po slovensky, prípadne po maďarsky, keďže som v Komárne. Zima je ako v ruskom filme, tak len smutne pozerám, že v Sydney je slnečno a 27 stupňov.

Ale napriek tomu môžem byť rád. Vševedúca Konferencia biskupov Slovenska ma poučila, že kým som tu, nehrozí mi mravné spustnutie, zatiaľ čo v zahraničí sa zvlčím. Len ma trochu znepokojuje, ako veľmi mi to nemravné zahraničie chýba. Mám obavy, že sa na tú mravnú pustatinu dokonca celkom teším. Ach jaj, ja a KBS opäť nie sme na jednej vlne…

Nuž ale o mravnosti by som už mal začať uvažovať. Urobil som totiž ďalší skľučujúci objav. Vytrvalo som ignoroval narážky môjho príliš úprimného príbuzenstva, že som za tých desať mesiacov dosť nápadne oplešatel. Lenže sestra má v kúpeľni nemilosrdné svetlo. Keď som ho zažal, akosi podozrivo mi zasvietili vlasy na bokoch hlavy. Kukám bližšie, že či to náhodou nie je svätožiara, keď som už na mravne bezpečnom Slovensku… A trt! Šediny sú to, priatelia moji, šediny!

Tomu hovorím moje typické šťastie. Moja babička začala neochotne šedivieť po osemdesiatke. Môj otec sa blíži sedemdesiatke a vlasy má stále čierne. A ja? Tridsať preč a moje vlasy si dávajú preteky, či skôr vypadajú alebo ošedivejú. Tak mám ďalší dôvod tešiť sa na opačnú stranu zemegule: keďže je tam teplo, strojček opäť zabzučí a zbohom, zradné vlasy!


Facebook

G+