Sedemnásty november som oslávil tak štýlovo, ako sa len dalo. Teda nie žeby som vzal na neprajných Austrálčanov vodné delo a trochu ich vyzvŕtal pelendrekom, to nie. Neoslavoval som totiž bitku na Národní třídě a koniec vedúcej úlohy KSČ. Teda nie žeby som sa pripojil k nášmu premiérovi a horekoval nad stratou starých krásnych časov. Pripomenul som si totiž deň študentstva a to jediným možným spôsobom: zaplatil som za svoju budúcu školu.
Zahorekoval som nad množstvom peňazí, ale utešujem sa tým, že je to investícia do budúcnosti, bez ktorej by som tu čoskoro bol na podpore v nezamestnanosti. Pardon, nebol, keďže mi ako cudzincovi nepatrí.
Zároveň sa mi podarilo dostať lajster, že k 5. decembru končím štúdium na mojej terajšej škole. Ani to nebolelo. Ich teda určite nie, peniaze už majú v bezpečí a ja mám aspoň dva mesiace prázdnin. Nie žeby som sa tu išiel pretrhnúť od činnosti, to skutočne nie. Vediem život, aký som vždy chcel – vrátil som sa k písaniu, chodím na dlhé prechádzky a vdychujem vôňu mora. Neviete si predstaviť tú pohodu, keď ležíte na piesku, v ušiach vrazené slúchadlá a jediné, čo k vám zvonka prenikne, je hukot vĺn.
Skrátka: povaľujem sa a dokonca sa za to ani nehanbím. Majte zľutovanie a doprajte mi to. Od februára už bude všetko inak. Potom sa mi môžete smiať, ale ešte toto leto ma nechajte, nech sa smejem ja.
A mám sa aj takto: denervovane. Kto by si myslel, že pod označením “susedia z pekla” sa rozumejú iba osoby bývajúce v panelákoch či nedajbože len na Slovensku, smutne sa mýli. Moji susedia naľavo sú fajn. Sem-tam zaznamenám ich prítomnosť. Susedia napravo sa sem prisťahovali rovno z pekla, zrejme preto, že ich tam už nechceli. Suseda vyzerá ako neškodná tetuška, pokým neotvorí ústa a nevyjaví svoju pravú identitu: Škrekľavá Ježibaba.
Táto rozprávková bytosť zo všetkého najradšej sedí na zadnej verande a vydáva zvuky. Je to zlé, keď telefonuje s nejakou svojou ježibabou kamarátkou, pretože sa každú chvíľu smeje. Smiech Škrekľavej Ježibaby je strašný. Pripomína vrešťanie kookaburry, až na to, že ešte aj tie úbohé kookaburry to plaší. Netopiere, čo sa im usalašili na palme, od hrôzy padajú na zem a načisto osprostené štvornožky upaľujú čo najďalej.
Je to však ešte horšie, keď Škrekľavá Ježibaba dostane záchvat zúrivosti, čo je asi trikrát do týždňa. Vtedy vrieska ešte viac, obvykle na svojho manžela, ktorý sa podľa všetkého volá “Fuck you Bob”. Aspoň tak mu vtedy hovorí. Aj by som ho ľutoval, ale on sa jej snaží vyrovnať hlasitosťou a navyše má tak pravý austrálsky prízvuk, že výsledok znie ako škrekot nasratého Káčera Donalda.
A tak len vždy mlčky čakám, kým odvedľa utíchne prehliadka toho, v akých rôznych obmenách sa dá použiť slovo “fuck”. Nie, Škrekľavá Ježibaba nie je dáma.
Povedal by som, že sa na to presťahovanie do Melbourne teším, lebo sa ich zbavím aj inak ako masakrom, ale trochu mi nedá pokoj, čo tam môžem nájsť. S mojím šťastím pokojne aj kamošku mojej susedy, ktorá s ňou bude na záhrade nahlas telefonovať a desiť kookaburry.