Bájka o dojnej krave

Keď sa niekto dozvie, že odchádzam z Austrálie, prvá (a zakaždým šokovaná) otázka znie: “A to prečo?”

Nuž, prečo… Ja ani nechcem, ale čo už mám robiť, keď ma odtiaľto vyháňajú.

“Ako je to možné?” znie ešte udivenejšia a ešte šokovanejšia otázka.

Nedáva to veľký zmysel, tak si vypomôžem bájkou. O dojnej krave.

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krava. Krava to bola v najlepšom veku, silná a nebojácna. Zunovalo sa jej na rodných pastvinách a hybaj do sveta na skusy. I zapáčila sa jej jedna krajina, kde kravy nutne potrebovali, takže krave nerobili problémy, keď sa prisťahovala.

Krava nebola na hlavu padnutá a doniesla si z domu zásoby jedla, aby počas kurzu pre dojné kravy nepošla od hladu. Ale všetko raz pominie – kurz sa skončil a pošlo aj seno. Kravu však dojili bez ohľadu na to, či má alebo nemá čo jesť.

“Toto nikam nevedie,” povedala si krava a zašla za pastierom, ktorý zúfalo hľadal kravy, čo by sa pripojili do jeho stáda.

“Nuž, milá krava,” hovorí pastier, “je tu taký malý problém. Ty si totiž zahraničná krava. Aby som mohol mať v stáde zahraničné kravy, musím za to zaplatiť štátu.”

Krava zagúľala očami, lebo to bolo na jej jednoduchý mozog priveľa. Nemajú dostatok hovädzieho dobytka a ešte za to treba platiť?”

Pastier však pokračoval: “To by nebolo až také zlé, horšie je, že štát nariadil, aby sme zahraničným kravám dávali denne dvadsať kíl sena.”

Krava zažmurkala. “No… To znie dobre,” povedala chabo, lebo tušila, že toto dobre neskončí.

Pastier pokrútil hlavou: “Lenže ostatné kravy majú iba pätnásť kíl sena. A nemôžem ti za rovnakú dojivosť dať viac ako im. Nielenže by sa vzbúrili, ale je to aj protiprávne.”

“Tak moment!” zaúpela krava, lebo už sa jej v mozgu ložiská zadierali. “Chceš tým povedať, že je zákonom nariadené, aby som dostala dvadsať kíl sena a zároveň je to protiprávne?”

“Správne,” prikývol pastier. “Takže chápeš, milá krava, že do môjho stáda ťa nemôžem prijať.”

“A čo mám teda robiť?” spýtala sa už celkom seriózne vyľakaná krava.

“Opýtaj sa štátu,” poradil jej pastier.

Krava to teda skúsila. Zatelefonovala na ministerstvo pre import hovädzieho a pokorne poprosila, či by sa s niekým nemohla porozprávať na tému pasenia sa. Úradníčka na druhej strane telefónu na chvíľu onemela od prekvapenia a potom povedala: “Ale my sa s kravami na takéto témy nebavíme. Nájdi si pastiera alebo hostiteľský kravín, my ti dáme štempeľ a podojíme ťa. A teraz už neotravuj, máme veľa práce.”

“Akej?”

“Rozchýrilo sa v poslednom čase, že naša krajina je nepriateľská voči hnedým kravám. Tak sme vynaložili slušné peniaze, aby sme sem doviezli reportérov z Hovädzieho denníka. Ukážeme im naše spokojné kravy, pohostíme ich vyberanou ďatelinou a ukážeme im naše šíre zelené pastviny.”

“A poviete im aj to, že na tých zelených pastvinách sa nebudú môcť pásť?” spýtala sa krava jedovito, ale slúchadlo medzitým onemelo.

Krava pochopila, že tu sa jedla nedočká, zbalila kufre a vypadla kade ľahšie. Niekam, kde od nej nebudú chcieť, aby žila zo vzduchu a popri tom dávala mlieko, z ktorého neuvidí ani cent.


Facebook

G+