Čujte, mladí aj starí, dámy i páni, modrí aj červení, lyrické blogerky aj dysgrafickí blogeri. Zastavte sa na chvíľu a očami spočiňte na nasledujúcich riadkoch, trúchlivej správe o strašnom osude nákupného vozíka.
Vy čo jemnejšie duše, vyroňte slzu, vyfúkajte si nos. Vy otrlejší aspoň sklopte oči a pár chvíľkami ticha a rozjímania si uctite osud jedného predmetu, ktorý bol odsúdený ku skaze takmer hneď, ako zišiel z výrobného pásu, alebo ktovie ako vlastne vznikajú nákupné vozíky…
Tento náš konkrétny vozík sa nijako nelíšil od svojich druhov. Bol rovnako lesklý, drôtený a s bielo-červenou rúčkou, na ktorej sa skvel nápis Coles. Náš vozík si myslel, že sa tak volá, i keď ho trochu zaskočilo, keď ho pracovník s rovnakým menom na tričku dokeroval do predajne.
Posledné, čo vozík videl, bola presne rovnaká rúčka navlas rovnakého vozíka – a potom sa mu už nos neúctivo zaboril do zadku onoho kolegu pred ním. Kým sa stihol spamätať, bol nanovo zneuctený, tentoraz z opačnej strany. Milý vozík pochopil, že sranda skončila.
Nevedel, čo je horšie – byť zakliesnený medzi ostatnými, alebo trpieť zaobchádzanie ľudí. Tlačili a ťahali ho, nakladali kilami a tonami najrôznejších vecí. Bezmocne narážal do políc a ľudských zadkov v rade pri pokladni.
Rozmaznané a vreštiace decká si ho osedlávali a kopali do jeho lesklej konštrukcie, keď im rodičia odmietali kúpiť grcajúcu Barbie alebo čokoládu s chilli papričkami. Nedobrovoľne sa zúčastňoval krutých súbojov obéznych matrón o čo najefektívnejšie zablokovanie celej uličky.
Úbohý vozík pochopil, že tento život nie je preňho a systematicky pracoval na čo najskoršom rozpade, aby ho vyradili z obehu a putoval do zberných surovín – v nádeji, že jeho ďalšia inkarnácia bude aspoň o niečo uspokojivejšia. Šlo to pomaly a bolestne. Zrazu však prišlo nečakané vyslobodenie. Presnejšie povedané – únos.
Zločin spáchala partička výrastkov, ktorí oprávnene trpeli pri pohľade do zrkadla. Čerstvo chlpaté nohy im trčali zo školských uniforiem a akoby kravata nestačila, poníženie bolo dokonané bielymi podkolienkami. Vyzerali idiotsky a pubertálnu zlosť na celý svet si vybíjali, ako inak, na celom svete.
Revoltovali proti uniformite úplne uniformným správaním. Okrem statočného dusenia z protizákonne získaných cigariet a prúdu zvratkov z rovnako protizákonne získaného alkoholu je najlepším prejavom revolty krádež nákupného vozíka. Osud tak chcel, že si chlapci vybrali práve náš vozík.
Hrkotal po večernom sídlisku a eufória z nečakanej slobody sa uňho striedala so záchvatmi hrôzy, keď jeho konštrukcia stonala pod váhou vyčíňajúcich pubertiakov. Na toto nebol stavaný a rev roztomilej mládeže upíjajúcej z fľašky cudne schovanej v hnedom papierovom vrecku tiež nebol hudbou pre jeho uši – ale bola to celkom príjemná zmena po tisícom remixe Tichej noci, ktorou obchodný dom týral zákazníkov.
Vozík sa obrnil trpezlivosťou a potichu dúfal, že jeho krádež znamená predčasnú cestu do zberných surovín. Mýlil sa.
Ostal zanechaný napospas osudu. Stál na trávniku pri jednom z domov a čakal, čo sa bude diať. Onedlho pochopil, že je na konečnej a nepríde žiaden pracovník s nápisom na tričku, aby ho dostrkal späť do radu.
Som slobodný, pomyslel si s údivom a vydal sa na púť. Dlho netrvala. Vozík bol veľmi chápavý a rýchlo zbadal, čo sa z neho stalo. Haraburda, prekážka, čosi nepatričné. Jediné, v čo mohol dúfať, bola občasná pozornosť detí alebo senilných dôchodcov, ktorí ho chvíľu strkali po ulici a snažili sa od okoloidúcich dopátrať, v ktorej uličke majú baklažán.
Skutočnosť naňho dopadla tvrdšie ako ekonomická kríza na kurz amerického dolára: jeho jediným zmyslom existencie bolo byť nákupným vozíkom. Ušiel od biedneho života, aby sa z neho stal bezdomovec, čosi, čo zúfalo do exteriéru nepatrilo. Cítil sa prázdny a neužitočný, ale nemohol sa donútiť vrátiť naspäť.
Riešil to jediným možným spôsobom. Možno kedysi počul o Maryčke Magdonovej.
Musel sa ešte párkrát pretočiť, kým to naozaj efektne čľuplo a obostrela ho zelená voda. Na rozdiel od Maryčky Magdonovej mu utopenie z pochopiteľných príčin nevyšlo. Odovzdal sa teda osudu a trpezlivo čakal, kým skoroduje.
Čas sa míňal a veľmi ho to nebavilo, ale aspoň si predstavoval, že z mora sa do rieky proti prúdu vyberie nejaký žralok a ostrými zubami naňho zaútočí, pre vzdialenú podobu s klietkou, v ktorej ho možno kedysi držali. Lenže žraloky na rozdiel od neho vedeli, že sa im v sladkej vode nedarí, a tak sa do plytkej rieky nehrnuli.
Leto sa blížilo a vodné stavy klesali. Jedného rána sa tak blatom obalená kostra vynorila na brehu. Vozík sa opäť raz ocitol na dennom svetle. Pochopil, že aj keby chcel, už nikdy sa do obchodu nevráti.
A tak až dodnes bezmocne leží na boku a čaká, kedy sa nejaká enviro organizácia alebo nedajbože mestská časť Rhodes rozhodne rieku vyčistiť. Stále sa bojí. Čo ak tomu niekomu nebude stáť za zberné suroviny a odvezie ho len tak na nejaké smetisko?
