Čas hrdinov

Názov: Čas hrdinov
Vydavateľ: Artis Omnis
Vyšlo: 2012
Autori: zostavovatelia Alexandra Pavelková a Martin Králik
ISBN13: 978-80-89341-38-2
Goodreads

Antológia fantasy poviedok.

Poviedka: Matej, kmotrenec Smrti

So Smrťou sa neradno dávať do spolku. Niečo o tom by vám mohol porozprávať Matej. Alebo jeho otec, keby bol ešte nažive. Niežeby vám chcela zle, to určite nie, skôr naopak. Ale aj ten najlepší úmysel môže mať ďalekosiahle následky, ktoré ešte aj Smrť dokážu rozladiť.

Kúpiť: Martinus| Gorila.sk| Brloh| ebook: e-Martinus| iTunes| Palmknihy| eArtForum

Ráno som pozeral na oblohu. Zrak mi hneď padol na medveďa, čo naťahoval zvedavý ňufák. Díval sa o pár oblakov ďalej, kde na oblohe sedel bokom anjelik s krídlami. Hlavu otočil ku mne a zaujato sa díval. Po chvíli sa medveď zmenil na čosi neškodné, detskú kresbičku sysľa či bobra. Zato z tváre anjelika sa dívala strašidelná maska smrti.

„Tak, tak,“ povzdychol som si.

Vôbec ma teda neprekvapilo, keď Smrť prišla hneď, ako som otvoril krčmu. „Pamodaj zdravia, Maťko,“ pozdravila urastená ružovolíca žena.

„I tebe, i tebe. Vitaj, dlho si u nás nebola, našťastie, s odpustením,“ privítal som ju.

„Len sa na chvíľu zastavím, ešte mám čas,“ posadila sa Smrť k stolu a natiahla si nohy.

„K mlynárom ideš?“ zaujímal som sa.

„Akože inak,“ prisvedčila.

„No veď už načase bolo. Posledné pomazanie dostal už večer.“

Smrť pokývala hlavou. „Ja viem, ale každý pôjde vtedy, keď má.“

„Nuž ja sa nebúrim, ty to máš na starosti,“ udobroval som si ju. Ale Smrť sa nad ničím nerozčuľovala a neurážala sa.

„Čože tu máte nové?“ opýtala sa so záujmom.

„Voľáko len žijeme. Od januára sa tu nič zvláštne neudialo. Azda len - mladá Pavlína od pekárov dvojčatá povila, veru, zle to s ňou vyzeralo, už som ťa vyzeral, či sa tam nepoberáš, ale vystrábila sa.“

„Dvojčatá vravíš?“ zamyslela sa Smrť. „To tu nebýva zvykom.“

„Veď som videl sudičky, ako sa k nim ženú, hádali sa po ceste,“ prezradil som jej.

Uchichtla sa. „Sestry bláznivé, čože im nadelili?“

„Nevedno, nebol som tam. Ale ešte cestou nazad sa škriepili, až to pekné nebolo. Ale museli byť riadne rozkokošené, lebo keď sa chlapci narodili, to bola noc padajúcich hviezd. Jeden sa pred polnocou, druhý po nej narodil. Baby z dediny tiež skákali po strop, znamenia videli aj tam, kde žiadne neboli.“

„A kde boli?“ pozrela na mňa Smrť bystrými očami.

„Padajúce hviezdy, to áno, aj ja som ráno čosi v mrakoch zazrel,“ zhrnul som. „Ostatné sú samé taľafatky, to si nevšímaj.“

Smrť zatľoskala jazykom. „Ľudia sú veru blázniví. No, poberiem sa ja, hostia sa ti sem trúsia. A zaskočím ešte cestou obzrieť tie dvojčatá. Neveril by si, koľko dvojčiat som naraz brala. Naraz prišli na tento svet, naraz sa z neho poberajú.“

„Ty ale nezabúdaj, že si po starého mlynára došla,“ pohrozil som jej.

Mávla rukou. „Len sa ty neboj. Toho beriem, po koho som prišla.“

Zamával som jej, keď z dverí vychádzala. „Tak teda nech sa ti dobre po zemi chodí, kmotra moja!“

 Nuž áno, mojou krstnou materou bola Smrť.