Dotyky budúcnosti

Názov: Dotyky budúcnosti
Vydavateľ: Artis Omnis
Vyšlo: 2014
Autori: zostavili Martin Králik a Zuska Stožická
ISBN13: 978-80-89718-06-1
Goodreads

Antológia sci-fi poviedok

Tamagoči

Rodičovstvo je tá najúžasnejšia vec. Alebo aj nie. Keď vám dieťa píli uši, či aj ono bude mať po smrti také rozčapené nohy ako jeho tamagoči, vážne uvažujete nad tým, že podujať sa na rodičovstvo nebol ten najlepší nápad na svete. A akoby to nebolo málo, okolo vás krúži istá Supica, úradníčka, ktorej nič neunikne a striehne na vašu najmenšiu chybu.

A čo ak sa stane veľká chyba?

Kúpiť: Martinus| Gorila.sk| Brloh| ARTforum| ebook: e-Martinus| iTunes| Palmknihy| eArtForum

"Mami, on mi asi zdochol!"

Zdvihla oči od žehlenia a pozrela na chlapca. Stál vo dverách a smutne sa na ňu díval. "Je zdochnutý," potriasol hračkou, ktorú držal v ruke. Pocítila nával nevôle a nevídanú chuť agresívne odseknúť A teraz čo mám robiť, dať mu umelé dýchanie, alebo vystrojiť pohreb?, ale prehltla to.

"Tak ho reštartuj a staraj sa oň teraz lepšie, áno?" Hlas sa jej pri poslednom slove trochu podráždene zachvel. Pozor, napomenula sa, toto by sa pri výchove stať nemalo. Sklonila sa nad žehlenie a nečujne si povzdychla. Čert jej bol dlžen ten nápad s rodinou. Variť, prať, upratovať, žehliť na dvoch chlapov. Keď si to tak zrekapitulovala, vyčerpávajúca bola už len existencia s nimi.

"Všetky zvieratá majú tak rozčapené nohy, keď zdochnú?"

Na chvíľu sa chcela vykašľať na to všetko, podrezať dieťa, otráviť manžela jedom na potkany a odísť ako víťaz.

Rovno do štátnej väznice.

Možno by jej zatlieskali feministky. Hľa, žena, ktorá teóriu doviedla do úspešnej praxe. Pojala celú operáciu, pravda, dosť neortodoxne - ale vidíte, čo sporák v súčinnosti s pračkou narobia za pár rokov s inak normálnymi ženami?

Na svoju obhajobu by pred súdom uviedla, že to všetko spôsobilo zhebnuté tamagoči. Ctihodnosť, pochopte, žehlím, vyšťavená po celodennom domácom maratóne, manžel ešte stále v práci, a tu príde decko a bedáka nad tým, že v plastikovom vajci sa jeden virtuálny kurací bastard užral k smrti. Dobre, uznávam, vyhladiť mu ksicht rozžeravenou žehličkou nebol ten najlepší nápad, ale, ctihodnosť, po takej šichte by ste s chuťou zabili každé decko, ktoré by vám prišlo do cesty.

Prestaň, napomenula sa prísne. Nedokázala by dieťa ani udrieť, ale fakt, že na takéto absurdné veci myslí, bol dosť povážlivý. Čo sa to nikdy neskončí? povzdychla si a uprela zrak na dieťa, ktoré s morbídnou zvedavosťou študovalo obrázok mŕtvej hydiny. Zrejme prvá mŕtvola, akú kedy videl. Jasne, uvedomoval si význam slova "smrť", ale s rovnakou istotou povedal zdochol, a nie zomrel. Nebola si istá, či je to pred dieťa v takom veku normálne. Deti si predsa občas pletú slová, nie? S nárekom oznámia, že im umrela rybička a pred týždňom zdochla babka.

"Tak reštartuj už tú zdochlinu a choď sa hrať!" Netrpezlivosť v jej tóne presakovala na povrch a ak si nedá povedať, pretrhne hrádzu.

"Ja keď umriem, tiež budem mať tak nohy?" zaujímal sa.

"Netáraj, ty predsa neumrieš!" napomenula ho.

"Prečo?" presmeroval pozornosť z poctivo zdochnutej sliepky na ňu. "Ocko vravel, že každý raz musí zomrieť."

Aha, tak odtiaľ vietor fúka. Chlapi mali vážny rozhovor o umieraní a zrejme odtiaľ pramení aj presné rozlišovanie slov zdochnúť a umrieť. "Áno, každý raz musí zomrieť," rezignovala, "ale ty si ešte malý. Umierajú iba starí ľudia, vieš?"

"Aj tá teta, čo bývala pod nami, bola stará?"

Zahromžila. Teta zo spodného bytu bola kurva na plný úväzok a nejaký nespokojný zákazník alebo maniak z presvedčenia jej podrezal krk. Ale to asi decku nemôžeš povedať, že?

"Neviem, koľko mala rokov," vyhla sa odpovedi.

"Bola staršia ako ty?"

Kiežby. "Neviem, zlatko. A teraz sa už choď hrať, dobre?"

"Ale nemôžem sa hrať, tamagoči zdochlo," prevrátil očami. Bože, akí sú len tí dospelí nechápaví! Ako sa dá hrať so zdochlinou?

"Reštartuj ho a bude zase žiť!" Pozor, nervy už hrozivo praskajú!

"Ale keď raz zdochlo, už nemôže žiť," argumentoval bezchybne.

"To bude nové kuriatko," napadla jej spásonosná myšlienka. "Bude v tom istom vajíčku, ale už to bude iné, chápeš?"

"Ale ja nechcem nové," zaťal sa. "Toto kuriatko zdochlo. Tak ho musíme pochovať!"

"Kam?" Nebesá, tak túžila poslať ho do pekla, nech už jej dá pokoj! Lenže to je sakra málo výchovné. "Na cintorín ti ho medzi ľudí pochovať nedovolia."

"Máme predsa kvetináče, aj tam je zem."

"Ale už stačilo! Nemôžeme nikoho pochovávať do kvetináča!"

"Prečo?" prekvapilo sa dieťa.

"Lebo sú v nich rastliny a kvetináče sú kvetináče a nie cintoríny."

"Tak čo s ním urobím?" V očkách sa zatrblietali slzy.

"Vieš čo, poraď sa s ockom, keď príde domov," použila poslednú poistku. Nech žije rovnoprávnosť! Nech sa otcovia starajú o svoje deti! "Vydrží to dovtedy?"

 

"Myslím, že áno," sklonil hlavu a pobral sa preč. Chvalabohu, že otec neprednášal zoširoka aj o procese rozkladu. Potom by možno dieťa začalo cirkusovať, že kura už začína smrdieť.