“Ešte budete raz s nostalgiou spomínať na stredoškolské časy, ako vám bolo dobre. Až sa budete chcieť vrátiť.” Prd baraní!

Milé deti, priznám sa, že viem príliš málo na to, aby som si dovolil niečo vám radiť. Jedno mi však nedá pokoja a musím to povedať.

Samozrejme, cvoci ako ja hneď začnú premýšľať o živote za záclonami. Čo sa tam deje? Aké majú temné alebo hoci aj smiešne tajomstvá?

Fungujem na predlžovačkách. Bývam totiž v relatívne starom dome, kde elektrické rozvody projektovali s myšlienkou, že v jednej domácnosti sa zase tak veľa spotrebičov nenájde.

Je to už naozaj stará pani, býva vo vedľajšom vchode. A chodí na prechádzky. Pravidelne. Podopiera sa barlami z oboch strán. A ide. A ide.

Nemali by ma niektoré veci už zlostiť, napokon, zvykli sme si na kadečo. Ale aj tak, raz za čas sa stane, že sa skrátka nakrknem.

Obchodíku obďaleč kraľuje nafučaný mladý muž. Ani on sa s turistami nebaví inak ako vo svojom rodnom jazyku. Však majú oči, pozrú si na displeji pokladne, koľko majú platiť.

Dopravnému podniku Bratislava treba zatlieskať. Podarilo sa mu to! Zosekal cestovné poriadky električiek, v záujme vyššej hospodárnosti. Funguje to na výbornú.

Ako všade inde na svete, aj v Budapešti sa okolo stanice motkajú podozrivé indivíduá. Jedno také sa priplazilo ku mne a sprisahanecky mi ponúklo – ponožky.

Aj za normálnych okolností nie som práve ľudomil, ale v poslednom čase mi už niektorí ľudia lezú na nervy neskutočným spôsobom.