Chromá hydra

Obvykle hovorievam, že ak by onen faraón nebol posero a držal v zajatí Židov ešte chvíľu, prišla by posledná rana egyptská: dôchodcovia. To by už nerozdýchal. V posledných dňoch však mám dojem, že pre všetky prípady by mal Boh ešte v zálohe poslednú zničujúcu ranu, oproti ktorej sú všetky ostatné len neškodnými taľafatkami: úrady.

Nečudujte sa mi. Pred týždňom som bol ešte zdravý, plný síl a energie. Dnes je zo mňa roztrasená troska, v žalúdku mi kvičia vredy, systolický tlak juchá okolo hranice 280 a nervy mám na franforce.

Dať svoju existenciu na tomto území k ľadu nie je vôbec jednoduché, pretože to predpokladá práve kontakt s úradmi. A tisíchlavá hydra, senilná, pomalá a obmedzená, dokáže iba jedinú vec: jednou z toho množstva zakončení krku vybľakovať: “To sa nedá!”

Nebudem tu teraz opisovať, čo všetko prežívam, pretože by som sa asi rozplakal a nervovo zrútil. Veľmi jasne mi však vyvstala spomienka na čas zhruba desať rokov dozadu, kedy som sa dostal k bytu tým najsmutnejším spôsobom: zomrela mi stará mama.

Na všeobecnú smolu však zomrela vo veľmi nešťastnom období – odkúpila byt, ale nemala ešte list vlastníctva. Nezabúdajte, že pred desiatimi rokmi ešte neexistoval zrýchlený zápis do katastra a tak boli úbohí občania vydaní napospas úradu najúradovitejšiemu, hydre najhydrovatejšej, šimľovi najšimľovatejšiemu: katastrálnemu úradu.

Svoju prácu si kataster spravil obvyklým tempom, čiže majiteľka bytu sa vydania listu vlastníctva nedožila. Ibaže: list vlastníctva potreboval notár, aby mohol úspešne ukončiť dedičské konanie. Keď sme po onom dokumente pátrali, naveľa sme zistili, že kataster ho poslal doporučene do vlastných rúk. Keďže poštárka vedela, že je to nesplniteľná úloha, vrátila zásielku naspäť.

A teraz to príde: úradníčky nám odmietali vydať list vlastníctva, kým sa neskončí dedičské konanie. Náš argument, že bez listu vlastníctva žiadne dedičské konanie neskončí, ostal nevypočutý. Neujal sa ani kompromisný návrh, aby list vlastníctva skrátka poslali normálnou poštou. To sa nedá! Úradníčky len vrteli hlavou a nič sa nedalo.

Podobnú hrôzu som zažíval na Slovak Telekome, kde tetušky za pultom odmietali prepísať na mňa telefónnu linku, pretože to môže len vlastník bytu. Zbytočne som mával úmrtným listom a potvrdením o trvalom pobyte, nič sa nedalo. “To môže len vlastník,” húdla si svoje tetuška hydra. “Tak si ho choďte vykopať na cintorín!” vybuchol som napokon a vypochodoval von.

Zaujímavé však je, že hydra sa cíti byť viazaná tým, čo sa dá a nedá, iba niekedy. Dnes som si hneď ráno išiel po cestovný pas. Inak ochotná pani na polícii lovila v zásuvke, až povedala: “Ale tie pasy ešte neprišli.”

Prosím??? Tak načo som platil štyri litre, keď pasy nie sú hotové načas?

“Zastavte sa neskôr,” skúšala ma povzbudiť.

“Ja musím aj pracovať,” zavrčal som a len vedomie, že ona naozaj za to nemôže, ma zastavilo, inak by som dodal: “Viete, keby som ja pracoval tak, ako vy tu, tak by som určite nepracoval dlho!”

Pravdou však je, že ja nie som hydra…


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *