Čo sú to tí Austrálčania zač?

Po dvoch mesiacoch by sa azda patrilo napísať viac aj o ľuďoch, ktorí tento kontinent obývajú. Lenže zároveň je to aj veľmi ťažké. Nielenže generalizácia národa nevedie k ničomu dobrému, ale aj s tým národom je to ošemetné. Podobne ako v prípade USA, všetko sú tu prisťahovalci z najrôznejších kútov sveta, čo im však vôbec nebráni byť hrdými Austrálčanmi. A už vôbec ich to neodradí od mierneho blahosklonného pohŕdania všetkými čerstvými prisťahovalcami. No a napokon to už vonkoncom nie je prekážkou k tomu, že sa hrdo hlásia k svojim zahraničným predkom. A s touto trojjedinou schizofréniou si spokojne nažívajú.

Briti a ostatná Európa, Gréci, Libanončania, sem-tam nejaký ten Ind – a tony ľudí z Číny, Vietnamu, Japonska a najmä Kórey. Môžete si domyslieť, že je to tu dokonalý šalát a umne zmiešaný. Uznajte, že je zážitok vidieť ctihodného manažéra v obleku a s turbanom na hlave, či hrdú Indku v oranžovom sárí, ako zručne narába paličkam, štopúc sa v čínskom fastfoode.

Aziati (súhrnné pomenovanie všetkého šikmookého – sami sa tak nazývajú, aby ušetrili ostatných trápnosti z toho, že ich nerozoznajú) sú celkovo kapitola sama osebe. Jedna časť centra mesta je samozrejme Chinatown, preplnená obchodmi, fastfoodmi, kde sa striedajú sushi a kačice pečené vcelku – keď na to naberiem odvahu, odfotografujem to. Uisťujem vás, že vizuálny zážitok z pečených kačíc aj s hlavami a visiacich ako strapce z mäsiarskych hákov je neprekonateľný. Ale slinky sa vám asi zbiehať nebudú. Môžete tu objaviť aj obchod s DVD čisto ázijskej produkcie, reštaurácie reprezentujúce kuchyne celého kontinentu a ešte kopu miest, ktoré treba vidieť, pretože to nestačí opísať.

Zjavne je to v ich povahe – prerobiť kus mesta podľa svojho gusta. Nanešťastie, v povahe majú aj nekončiacu ochotu tlačiť sa vo výťahoch alebo kdekoľvek inde až k ušliapaniu. A ručím vám za to, že v každom výťahu sa nájdu minimálne dve pubertálne šikmoočky, ktoré budú na seba vrešťať bez ohľadu na to, že ostatným spolucestujúcim už z toho vyletujú mozgy ušami. Moja spolužiačka Kyung Min priznala, že kým sa dve ženy rozprávajú, je to v pohode, ale akonáhle sa stretnú tri a viac, začnú jačať z plných pľúc.

Ale to som odbočil niekam, kam som sa pôvodne nechcel púšťať. Vráťme sa k hrdým Austrálčanom. Ich zmysel pre vlastné austrálčanstvo sa prejavuje napríklad aj tým, že napriek takmer plnej zamestnanosti a zúfalej snahe vlády nahnať sem ďalších ľudí, nemôžete ako cudzinec očakávať, že si tu len tak nájdete prácu. Práve naopak. Bez akýchkoľvek rozpakov vám povedia, že žiadajú od uchádzačov minimálne trvalý pobyt. Proces dokazovania kvalifikácie nesie zase niekoľko pozoruhodných podobností so stredovekým mučením, často s už vopred známym výsledkom, ktorý pre obeť ani zďaleka nie je uspokojivý.

V oblasti nadužívania vlajok Aussíci ani zďaleka nedosahujú americké prvenstvo, ale vlajky milujú. Všetky vlajky. Zazrel som akýsi Španielsky klub, ktorý mal logo olemované vlajkami všetkých štátov, kde je čo len trochu pravdepodobné, že začujete španielčinu. Austrálčania tiež milujú svojich ANZAC hrdinov – príslušníkov austrálsko-novozélandských bojových jednotiek. Deň venovaný ich pamiatke je štátnym sviatkom a doprava snáď v každom väčšom meste je napoly ochromená, keďže sa po uliciach promenádujú pamätné sprievody.

Druhá svetová sa tu vo všeobecnosti teší veľkej úcte – pri pobreží Sydney sa s úctou opatrujú zvyšky opevnenia, guľometné hniezda či dokonca celý kanón. Jeden Austrálčan mi takmer s nábožnou úctou rozprával, ako sa do prístavu vkradla japonská ponorka a torpédovala jednu ferrynu! Musel som si zahryznúť do jazyka, aby som sa nad tou tragédiou nerozosmial, lebo tesne predtým som sa od neho dozvedel, že Austrália obetavo posielala na pomoc vojakov v oboch svetových vojnách – spomínané ANZAC zbory. Priznajte sa, vedeli ste to? Ja veru nie.

Jednou vecou sa však Austrálčania (minimálne od Slovákov) líšia nesmierne. Úsmevom a všeobecne platným “No worries!” Najmä v službách sa všetky predávajúce sily usmievajú a sú milé. Ráno, keď ešte podráždený z ranného vstávania idete do práce a šaliete túžbou po káve, to padne obzvlášť dobre. Hneď je deň príjemnejší, keď zároveň s papierovým pohárom dostanete aj úsmev a pár nezáväzných milých slov.

Veru, na to nesmiem zabudnúť: káva v papierových pohároch s viečkom je tu nesmierne žiadanou komoditou! Ešte aj v kaviarňach či reštauráciách si môžete vypýtať kávu so sebou a uchlipovať ju cestou do práce. Priznám sa, tento kultúrny aspekt sa mi nesmierne páči.

Úsmev sem či tam, aj v Spojených austrálskych klokanátoch žijú najrôznejší ľudia. Najmä v rannej špičke je preto najčastejším želaním všetkých naokolo postrieľať. Ľudia sa vo vlaku stavajú čo najbližšie ku dverám, bez ohľadu na to, že sa popri nich musia predierať ľudia. Nastupujúci sa snažia bezhlavo vtlačiť dnu, ignorujúc vystupujúcich. Skôr či neskôr eskalátory z podzemia narušia svoj dvojprúdový rytmus a ľudia na nich len bezmocne stoja.

Nuž, kultúra sem, kultúra tam – ľudia sme stále len rovnakí…


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *