Kým sa dostanem k pointe, musím to vziať okľukou cez môj imunitný systém. To aby ste lepšie porozumeli, ako sa stalo, že som o druhej v noci obhrýzal uši čokoládovému zajačikovi.
Nie, to nie je krycie meno exotickej playmate ani jamajského mladíka. A kým kliknete ďalej, uisťujem vás, že melóny v titulku skutočne ukazovala Cindy Crawford a boli to melóny ako zelenina, nehovorím o jej prednostiach. Takže žiadne dvojzmysly, ktorých cieľom je nalákať čitateľov, aby si otvorili článok v nádeji, že tam nájdu pikantnú historku o chirurgicky vylepšenej modelke a dvadsaťročnom Nigérijčanovi. Nie, nič také.
Hlavnými postavami sú veľkonočný čokoládový zajačik, plastickým chirurgom nepoškvrnená Cindy C. a plody rastliny z rodu Cucumis.
Takže začnem svojím imunitným systémom. Je mi skutočne oddaný, čo sa prejavuje tým, že keď sa nejaký patogén odváži vniknúť do môjho tela, dostane sa mu škaredého privítania. Moja imunita je však možno až príliš efektívna, pretože raz za čas sa pustí do boja s takým zápalom, že mám čo robiť, aby som jej nadšenie prežil. Doteraz ma hrôza oblieva pri spomienke na obzvlášť vypečenú chrípku, vďaka ktorej som strávil dvadsaťštyri hodín v podstate v bezvedomí.
Najnovšiu inváziu celkom neškodného vírusu prechladnutia som si teda vyžral sloňou nádchou, tuberáckym kašľom a ďalšími, podobne nevábnymi príznakmi.
Cestou z posledného dňa na praxi mi už bolo tak zle, že jediná koherentná myšlienka znela: “Papierové vreckovky! Papierové vreckovky!”
Prepletajúc nohami som zamieril do jediného obchodu v mojom podozrivo zúženom zornom poli. Nešťastnou zhodou okolností to bol reťazec Aldi. Aby ste pochopili, čo je to zač, predstavte si Lidl a je to to isté.
Akýmsi zázrakom sa mi podarilo ukoristiť vytúžené šnuptichle. Z neznámych príčin som však k nim pribalil aj jedného z veľkonočných zajačikov, čo tam odovzdane stáli vo výpredaji.
Doma som spotreboval polovicu 224-kusového balenia vreckoviek a upadol do bezvedomia.
Zobudil som sa o druhej v noci, napoly zadusený, hladný ako vlk a vôbec nepomýšľajúci na ďalší spánok. Vymotkal som sa do kuchyne a podozrievavo som sa zadíval na ligotavú ušatú príšeru, čo sa na mňa démonicky škľabila z linky.
Síce som si spomenul, že som ho kúpil, ale doteraz nechápem, prečo. U mňa “čokoláda” začína od horkej. Ani mliečnu nejem, nieže ešte tie hnusné napodobeniny, ktoré čokoládovne dokážu predať iba vytvarované do falických skulptúr a zabalené v pestrofarebnom staniole.
Hlad a túžba zlikvidovať kompromitujúci dôkaz mojej nepríčetnosti ma doviedli k tomu, že som pekne odbalil vyškereného hlodavca a odhodlane som sa mu zahryzol do ľavého ucha.
Fuj.
Viete si predstaviť, ako asi môže chutiť najlacnejšia hmota, ktorú pre istotu výrobca ani neoznačuje za čokoládu a odváži sa ju predávať iba v domoch hrôzy formátu Lidlu.
Aby som sa nejako rozptýlil, spravil som ten nešťastný krok: zapol som televízor. A tam sa práve Cindy Crawford chystala odhaliť. Svoje. Veľké. Tajomstvo. Večne. Mladej. Pleti.
Môj život má jednu veľkú výhodu: vďaka jeho pestrosti mi v žiadnom prípade nehrozí, že by som sa dal na halucinogénne drogy. Čo sú lietajúce ružové slony oproti mne, ako sedím v kuchyni, obhrýzam enormné ušiská takmer-čokoládového zajaca a fascinovane sledujem reklamnú show?
Lebo to bola reklamná show, i keď moderátorka obdivovala dokonalú glazúru Cindy C. tak vášnivým prejavom, až som mal na chvíľu podozrenie, že ctihodná modelka zbankrotovala a v zúfalstve sa dala na kvázi lesbickú porno show. Ale nič také. V hľadisku sedeli samé ženy a odušu tlieskali jej bezchybnému povrchu.
A potom nám konečne Cindy prezradila, v čom spočíva jej dokonalá mumifikácia. Už stoštyridsať rokov je v opatere absolútne vychyteného parížskeho doktora, ku ktorému je obyčajnému smrteľníkovi takmer nemožné sa dostať. Ten svoje klientky balzamuje prípravkom, ktorý namáhavo vydoloval – áno, z melóna.
Samozrejme, nie z obyčajného cukrového, aký dostanete na trhu. Ide o špeciálnu odrodu, ktorá rastie iba na jednom mieste vo Francúzsku. Pekne nám aj ukázali, čím je taký zvláštny. Nie zovňajškom; my, botanicky nevzdelaní primitívi by sme ho pokojne zožrali, neuvedomujúc si, že sme práve poslali dolu tráviacou sústavou stovky dolárov. Naľavo sedel obyčajný cukrový melón, napravo tento pravzácny druh. Vyzeral ako jeho dvojča, ale potom sa melón vľavo začal šúveriť, pľasnúť a vyhadzovali sa mu nepekné škvrny. To aby sme videli, čo sa s bežným melónom stane postupom času. Zázračný melón napravo odolával a publikum burácalo nadšením.
Keď to zaberá na melóny, prečo by to nezabralo na ľudskú šupku? A veru zaberá! Nielenže Cindy, Patrónka Nesmrteľných Melónov, je toho najlepším dôkazom, desiatky ďalších žien, ktoré mali to šťastie a akosi sa dostali na audienciu u geniálneho monsieur le docteur, prežívajú to isté.
Nielenže jeho zázračný prípravok zabraňuje tvorbe vrások a podobných nepríjemností, on dokáže vrásky aj vyhladiť! Dokonca aj na fotografiách! Videli sme detail tváre s kompromitujúcimi vráskami okolo očí. Prebehla červená čiara – a hľa! Rovnaká fotografia, len zrejme prečistená oným dryákom, ukazovala bezchybne vyžehlený ksicht!
Keď do štúdia vpochodovala Mariel Hemingway, aby sa pochválila, že napriek svojmu statusu stroskotanej herečky sa aj ona preboxovala k slávnemu doktorovi, ani ma to neprekvapilo – samovražedné tendencie majú v rodine. Ja nie, takže som radšej televízor vypol.
Zvyšok zmrzačenej veľkonočnej potvory letel do koša a ja som sa poctivo zamyslel, čo všetko už našlo cestu do kozmetických prípravkov. Všetko možné ovocie, zelenina, rozličné byliny aj urastenejšie stromy a kríky. Alebo dokonca perly – možno má uhličitan vápenatý nejaké kozmetické účinky, ale prečo musia kvôli tomu kántriť úbohé mäkkýše?
Pravda, reklamné agentúry sa geniálne kryjú tým, že síce honosne pomenujú celú flóru, ktorá sa ocitla v tom-ktorom kozmetickom prípravku, ale cnostne obídu informáciu, že exotická travina rastúca na šírych savanách nemá nijaký vplyv na počet lupín na centimeter štvorcový.
Povzdychol som si, prekonal som záchvat kašľa, vyzunkol sirup proti kašľu (obsahujúci šalviu) a pobral sa spať, odhodlaný v budúcnosti vyhnúť sa podobným delirickým situáciám.
Ohrdnutý veľkonočný zajačik ma zrejme zaklial, pretože televízor som si opäť zapol o pár hodín, pri raňajkách (toast s olivovým margarínom, preplneným nenasýtenými mastnými kyselinami – alebo nasýtenými nemastnými kyselinami, teraz neviem; plus višňový džem bez repného cukru, umelých prísad a konzervačných látok).
Z obrazovky sa na mňa škerila ďalšia držiteľka nepoškvrnenej pleti, opäť herečka, ktorej meno vám vyšumí z hlavy, sotva si ho na obrazovke prečítate. Skúšal som si tipnúť, ktorá úbohá rastlina sa stala jej obeťou – ale tentoraz som sa prerátal. Jej tajomstvo nebolo chemického pôvodu. Za svoj bezchybný exteriér vďačila – vibračnému čističu.
Nekecám. Tá vec vibrovala a oná herečka si ňou prechádzala po tvári s takým extatickým výrazom, že hocikto nad dvanásť rokov si musel pomyslieť: “Na taký blažený výraz by ten nástroj musel byť iného tvaru a určený na iné časti tela.”
Schuti som sa zasmial a uvedomil si, že musím do obchodu. Minul sa mi chlieb (vysoko trvanlivý so sójou a ľanovými semienkami) a potreboval som ďalšie vreckovky, keďže moja včerajšia akvizícia bola vo veľkej krabici, čo je na nosenie so sebou veľmi nepohodlné.
Slávil som úspech. Nielenže som sa vyhol ďalším čokoládovým zajačikom, ale kúpil som aj vreckové balenie vreckoviek. Samozrejme, s aloe vera, čo má zabrániť podráždenému a červenému nosu postihnutému nádchou.
Ech.