Decká, kapte, Boh má inú robotu

Nebolo to nič neobvyklé, len ďalšia neobvyklá správa. Vo švajčiarskom meste Möhlin prudký poryv vetra zhodil kočík aj s dieťaťom rovno pod prichádzajúci vlak. Horor sa razom zmenil na oslavu, keď spod vlaku vytiahli dieťa len s menšími zraneniami. Vypadlo z kočíka rovno medzi koľaje, takže vlak prehrmel ponad neho. To už matka, na pokraji zošalenia, bola na tom horšie a rušňovodičovi tiež niet čo závidieť.

Nuž, ale všetko dobre skončilo, dieťa sa druhý raz narodilo a zdemolovaný kočík je taľafatka. Poviete si, že na svete sa toho naozaj deje veľa a dobre padne raz za čas si prečítať správu so šťastným koncom. Ibaže, všetko má háčik.

Dobre viem, kedy sa neoplatí otvárať diskusiu k článkom na SME. Akonáhle ide o súdruha premiéra, registrované partnerstvo, Maďarov a cirkev, diskusia je zanesená tým najhorším odpadom ľudskej mysle. Keďže správa so šťastným koncom nevykazovala žiadne vyššieuvedené znaky, len tak cvične som nazrel, o čom tam ľudia tak horlivo diskutujú.

Vlastne sa to dalo čakať. Všadeprítomné sily katolíckej úderky peli chválu a vďaku na Všemohúceho, ktorý nedal zahynúť úbohému nevinnému dieťaťu. Hoci som si myslel, že ma to už dávno prešlo, zrazu sa vo mne zdvihla zlosť. Keby milé dieťa skončilo rozkrojené na dvoje, čušali by ako voš pod chrastou. Nikto nehľadal nadprirodzené sily v tom, že vietor zadul presne vo chvíli, keď mamička kočík nedržala. Nik sa nepozastavil nad tým, že vietor bol dosť silný, aby pohol kočíkom a presne vo chvíli, keď prichádzal vlak. Nie. Ovečky bečali od radosti, že dieťaťu sa nič nestalo.

Na um mi prišli tie tisíce iných detí denne, ktoré toľké šťastie nemajú. A to ani nie sú účastníkmi bizarných nehôd. Stačia tie obyčajné. Stačia smrteľné choroby, nedostatok vody, jedla, zdravotnej starostlivosti. Sorry, detičky. Odpočívajte v pokoji, pánbožko má iné starosti – hádzať švajčiarske bábätká pod vlak a ohurovať prostý ľud.

Nie, skutočne nie som taký hlúpy, ako by sa mohlo zdať. Mňa len hnevá ten slizký oportunizmus vydávať náhodu za zázrak a ochota vidieť v pripálenej palacinke tvár Ježiša. Ale toto zjednodušené videnie neaplikujú dôsledne – ani im na um nenapadne, čomu všetkému by Všemohúci mohol zabrániť, keby chcel. Na to majú otrepanú repliku, že Jeho cesty sú nevyspytateľné a my nevidíme do Jeho zámerov.

Hnevajú ma zázrační liečitelia so svojimi placebo rukami a najatými komparzistami. Zlostia ma bigotní pokryteckí svätuškári montujúci sa ľuďom do spální, volebných miestností, svedomia, škôl, do novín a televízorov. Najlepší je ten, čo kričí najhlasnejšie a na ostatnom nezáleží, lebo však spoveď vyžehlí všetky hriechy. Podstatné je kričať, biť sa do pŕs, vypisovať na internet a mávať ohnivým mečom.

Vážne si, ľudia, myslíte, že na tomto záleží?


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *