Definitívne

Sedel som na pošte, v ruke obsah obálky, čo mi doporučene prišla z Viedne a ohúrene som sa uisťoval, že sa mi nesníva. Priložený list bol však jednoznačný a ani s horšou angličtinou si ho nebolo možné vykladať inak. Ale predsa, pre istotu… Ruky sa mi triasli, keď som si nalistoval v mojom novučičkom pase stranu 18. Boli tam. Oranžové so suchými písmenkami a číslicami. Víza do Austrálie. Mám ich. Mám ich!

Tam, na pošte Bratislava 3 sa to teda všetko uzavrelo. Sedel som na chodbe, neschopný sa pohnúť, mozog sa varil v záplave protichodných pocitov úľavy, zdesenia, radosti, obáv. Zdráhal som sa tomu uveriť. S mojou paranormálnou príťažlivosťou pre komplikácie bolo takmer vylúčené, aby tie víza išli tak hladko. Bol som pripravený na všetko, takmer som už počítal s tým, že budem musieť prekladať letenku na neskorší termín…

A bum ho. Sú tu. Tým pádom mi tu ostali na vybavenie len samé veci, z ktorých sa nestrieľa. Napríklad zubárka, ktorá má tento týždeň dovolenku a na budúci týždeň napráskaný kalendár. Už to tak vyzerá, že v Sydney budem zarábať na zadrátovanie huby.

Do odchodu ostáva týždeň a jeden deň. Osem dní na balenie, lúčenie a odchod. Čo ešte pred chvíľou vyzeralo ako srandovná budúcnosť, zrazu klope na dvere. Už ich len otvoriť.


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *