Gény neodrbeš

Chystal som sa do Melbourne. Pripravil som sa dôkladne – nič som si nezabudol, dokonca som aj nabil batériu do foťáku, a čo je najfascinujúcejšie, dokonca som ju ani nezabudol z nabíjačky premiestniť do aparátu a aparát do tašky! Príprava zahŕňala aj zisťovanie čo najväčšieho množstva informácií, ako sa po meste pohybovať. Preliezol som stránky s MHD, pozisťoval som si ceny lístkov, uistil sa, že automaty sú na palube električiek, naplánoval som si trasu, ako sa dostať, kam potrebujem, overil si, že nehrozí žiadna dopravná výluka. Úplne vzorné. V jednej chvíli som pri kompletovaní všetkých informácií zažil akési déja vu. Pár sekúnd som sa mračil, kým som prišiel na to, čo to je.

V hlave sa mi otvorila akási zabudnutá zásuvka a vysypala sa z nej spomienka, ako si uťahujeme z môjho otca, ktorý rovnako dôkladne a metodicky prezerá pred cestou kamsi cestovný poriadok. “Pozrel si aj grafikon lanovky v Tatrách?” rýpali sme.

A ľaľa – pristihol som sa pri tom, že robím to isté. Zamyslel som sa – naozaj sa postupom času meníme na svojich rodičov? Nuž, nie celkom, ale tá tendencia je neprehliadnuteľná. Už len moje rozhodnutie zahodiť všetko za hlavu a odísť do veľkého neznáma pripomína moju matku ako cez kopirák. Dôkladnosť, s akou som sa do toho pustil, zase možno bez všetkého pripísať otcovi.

Je to tak, zistil som prekvapene. Pristihol som sa, že občas sa v spoločnosti správam rezervovane ako otec. Na úradníčky púšťam kvantá šarmu a vtipu ako matka. Obzvlášť odolnej pripálenej panvici som nadával matkiným slovníkom. Nikdy nerozprávam vtipy. Nemám rád oblapkávanie cudzích ľudí. Som svojhlavý a o pomoc žiadam, až keď je naozaj zle. Neváhal som si kúpiť mobil s GPS, ale na cestu sa nespýtam, ani keby horelo.

Gény neodrbeš, výchovu nevymažeš, rodinu nezaprieš. Sme mix našich rodičov, či sa nám to páči alebo nie. Je to dobrá vec, pretože ak si to uvedomíme, nemusíme opakovať ich chyby.

A teraz ma ospravedlňte. Idem si aktualizovať svoj precízny zoznam filmov.


Facebook

G+