Imidž je na…

Ide leto, povedal som si optimisticky a oholil som si hlavu. Strojček zabzučal a pustil sa do trávnika, ktorý mi pokrýval hlavu. Bolo teplúčko, vytiahol som kraťasy a sandále. Tuším som to zakríkol. Hneď na druhý deň sa brutálne ochladilo. Ale redukcia môjho vlasového porastu mala ešte ďalšiu prekvapivú dohru.

Vystavujúc na odiv ladné krivky mojej lebky som sa vybral do mesta. Bolo mi skvele, mal som dobrú náladu… Plný energie som sebavedomo vdupotal do autobusu.

A tam vzápätí vypukla panika.

Asi poltucet ľudí najrôznejšieho veku i pohlavia sa začal nervózne ošívať. Hrabali do vrecák a kabeliek. Keď to uvideli ostatní a pozreli na mňa, začali ich pohyby opakovať. Niektorí sa vzápätí upokojili, ale ďalší nadobro znervózneli.

Dvaja pripití alebo prifetovaní mladíci sa dokonca postavili a prehľadávali sa tak intenzívne, až to chvíľu vyzeralo, že sa vyzlečú donaha.

Príčina bola jasná. Považovali ma za revízora.

V podstate som si už na túto reakciu zvykol. Len ma vždy a znova trochu zarazí. Keď sa pozriem do zrkadla, musím uznať, že ja byť čiernym pasažierom, tiež znervózniem. Oholená hlava, býčia šija a telesná konštitúcia, pri ktorej si väčšina ľudí rozmyslí, či sa oplatí ma dráždiť. Keby som aspoň vyzeral ako roztomilý medvedík! Ale nie, ja pôsobím ako gorila.

Komu sa už len dá vysvetliť, že pod tou drsnou škrupinou sa skrýva vysoko empatická, jemná duša umelca?

Ono – má to aj svoje výhody. V noci sa môžem slobodne prechádzať na ľubovoľnom verejnom priestranstve. Za celé moje pôsobenie v Bratislave na neokradli.

Ale predsa – spôsobiť svojím zjavom paniku v autobuse? Poviem vám, imidž je dooobre na hovno!


P. S. Všetkým kolegom, ktorých som kedy chytil pod krk alebo na nich zaútočil ukazovátkom, týmto zároveň dôrazne zakazujem komentovanie mojej miernej povahy!


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *