Je môj!!!

Opatrne, akoby som sa bál, vyťahujem kľúč. Na chodbe je tma, sakra, neviem, kde je tu svetlo! Je to absurdné, bláznivé, ale netuším, ako si mám posvietiť na vzdorovitú zámku. Žeby sa mi triasli ruky? Ale nie, veď nie som žiaden strémovaný chlapček…

A naozaj, kľúč vkĺzne do zámky. Zhlboka sa nadýchnem a zvrtnem ním. Na chvíľu sa mi v hlave mihne obava, že sa nepohne, že tu ostanem stáť s hlúpym výrazom na tvári… Ale nie. Zámka cvakne. Ešte posledný polobrat, aby sa dvere otvorili… a ony to urobia. Do tmavej chodby prenikne trocha svetla. Vytiahnem kľúč zo zámky a – vojdem.

Ešte stále nesmelo zastanem v predsieni. Rozhliadam sa, akoby som čakal, kedy niekto vyjde a nehorázne ma zdrbe, ako to, že mu vchádzam do bytu. Ale nie, všade je ticho, priam hmatateľné a autoritatívne, akoby tu bolo doma a ja ho ruším, nepozvaný votrelec…

Zaženiem ten pocit nepatričnosti a nazriem do izby. Je desivo veľká, akoby ani nebola v paneláku. Radšej cúvnem. Záchod sa nepoužíva, tečie, treba ho vymeniť… Moja záchrana, kuchyňa. V nej sa nedá cítiť zle, každá kuchyňa je miestom, ktoré ma víta. Aj táto. Strašidelná kuchynská linka ma neodplaší, viem, že čoskoro bude minulosťou.

Ešte pozriem do kamrlíka za kuchyňou. No nie, tá podlaha naozaj nepatrí do slušnej spoločnosti. Ani stropná lampa, príliš úbohá, narýchlo zavesená, aby sa mohla nazývať lustrom. “Preč!” ukážem na ňu. Znervóznie, ale nepohne sa, dobre vie, že koniec jej existencie ešte len príde.

Otvorím balkón a vpúšťam dnu slnko a vzduch. Rozhliadnem sa a konečne sa naširoko usmejem. Tento byt je môj. Je môj! Je to zvláštna myšlienka a ešte mi celkom nedochádza. Ešte si na seba musíme zvyknúť. Musím si ho uctiť a vynoviť ho. Snáď sa mi odmení.


Facebook

G+