Keď sa obzriem

Spomínam si na jednu pani profesorku, ktorá nám s vážnosťou veštice Kasandry raz (skôr však asi trikrát) povedala: “Ešte budete raz s nostalgiou spomínať na stredoškolské časy, ako vám bolo dobre. Až sa budete chcieť vrátiť!”

Dnes, s plnou vážnosťou slušných pár rokov, ktoré od tých čias uplynuli, môžem smelo vyhodnotiť pravdivosť tejto predpovede. A to veľmi stručne a jednoznačne: Prd baraní!

Asi som zaočkovaný proti spomienkovému optimizmu. Pri predstave, že by som sa mal vrátiť v čase, ma obchádzajú mrákoty. Akosi neviem vytesniť z pamäti všetko nepríjemné, bolestivé a smutné. Jednoducho nie. Som rád, že je to všetko za mnou a nemusím sa k tomu už nikdy vracať.

Dobre, viem si predstaviť jednu výnimku, pre ktorú by som bol ochotný vrátiť sa v čase: využiť príležitosti, ktoré sú mi už teraz kvôli veku uzavreté. Veru, už som dôkladne von z kategórie mladých. Síce v plnom rozkvete a pri troche šťastia a zdravia aj do budúcnosti plný síl, ale už definitívne nie mladý. To jediné mi môže byť ľúto.

Nuž ale, nikto nemá šťastie tridsaťročných skúseností v dvadsaťročnom tele. Tak sa tým nebudem trápiť. Radšej sa budem venovať súčasnosti. Lebo keď sa obzriem, naozaj tam nie je nič, pre čo by som chcel porušovať fyzikálne zákony.


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *