Keď umiera pamäť

Cintoríny sú oázou pokoja, vďačným miestom sociologického štúdia, vyberte si. Cintorín Waverley v Sydney je malebnou, ale znepokojivou kamennou púšťou s výhľadom na more.

Najväčší cintorín v Melbourne je zelenší – teda, bol by, keby nebol po uplynulých horúčavách úplne vyprahnutý. Znepokojivý je však ešte viac. Nie každý deň vidíte na vlastné oči, ako tragicky umiera pamäť.

Pochovávali sme svojich mŕtvych po stáročia, stavali sme im kamenné pomníky, aby sa nezabudlo. Celé rodiny vymreli, ale ľahostajné kamene s vytesanými menami ďalej stáli medzi svojimi druhmi a každému, kto bol ochotný sa pristaviť, oznamovali, kto leží v ich tieni.

Ľudia sa pohybujú, sťahujú, odcudzujú, zabúdajú, umierajú. Kedysi veľkolepé pomníky nemá kto opatrovať. Nechránené stromami v prašnej a suchej pôde sa začínajú rúcať. Vysoké stĺpy strácajú svoje vrcholky, zručne tesané kalichy a noblesné pomníky sa klátia na hroby tých, ktorých večný odpočinok mali strážiť.

Nájomné za pamiatku už nemá kto platiť a umierajúcej pamäti dá správa cintorína ranu z milosti. Ruiny odprace, priestor sa zahladí a čaká na ďalšieho obyvateľa.

Zdobíme hroby, staviame pamätníky, tesáme sochy. To všetko, aby sa nezabudlo. Márne.


Facebook

G+