Kleopatrina smrť

“Ten obraz má nulovú umeleckú a sotva nejakú historickú hodnotu,” povedala Ingrid odsudzujúco.

Milan po nej zboku strelil pohľadom. Jeho asistentka nemala práve doktorát z dejín umenia. Nepochyboval však o tom, že tento nečakaný názor má dobre podložený. Vôbec by ho neprekvapilo, keby ho podporila desiatimi posudkami odborníkov.

“Mne sa páči,” odvetil. Vedel, že tým debata skončila. Znovu pozrel na dielo, ktoré namiesto neho sedelo na šéfovskej stoličke, zatiaľ čo oni stáli pred stolom ako na koberčeku. Možno to Ingrid tak popudilo.

Obrazu dominovala červenovlasá dáma v rozšafnej renesančnej póze, mierne zaklonená. Ťažko povedať, či sa o niečo opierala. Jednu ruku mala dramaticky rozhodenú, v druhej zvierala čosi, čo zotrel čas. Väčšinu jej tela – okrem radostne odhaleného poprsia – zakrýval akýsi neurčitý odev.

“Dajte ho zreštaurovať,” povedal.

Ingrid prikývla a vypochodovala z kancelárie. Obraz so sebou neodniesla, a tak ho Milan chytil, položil na stoličku vedľa a sadol si na miesto. Stále ho tak mal pred sebou. Našiel ho v starožitníctve a hneď ho kúpil. Bude sa dobre vynímať v jeho jedálni, rozhodol sa.

Iste, aj on videl, že kresba nie je práve bravúrna, akoby sa niekto sotva priemerne talentovaný snažil napodobniť majstra zo sedemnásteho storočia. Ale možno práve tá snaha ho oslovovala. Mal pocit, akoby zachránil psa z útulku. Nedalo sa čakať, že by tento obraz niekto kúpil a nechal ho opraviť.

Ingrid našla a najala reštaurátora s rovnakou ľahkosťou, ako zvládla každú úlohu. Milan o tom nepochyboval – ona by dokázala zorganizovať aj Brownov pohyb, hovorieval o nej.

Milan bol vcelku pyšný na to, že vie, čo je Brownov pohyb. A že si asistentku vybral na základe jej schopností a nie výzoru. Pekné a blbé asistentky robia pravý opak toho, čo majú – uľahčovať život.

Predstava, že Ingrid niečo nevie, bola absurdná. Preto na ňu chvíľu zízal, keď zastala pred ním a predniesla:

“Reštaurátor sa pýta, či nemáme nejakú kópiu alebo popis toho obrazu. Nevie totiž zistiť, čo tá ženská držala v ruke.”

“Uhm… Odkiaľ to mám vedieť ja?”

“Vy ste ho kupovali,” odsekla.

“Aj tak o ňom viete viac,” nedal sa. Ingrid to nedokázala poprieť.

“Nuž… Vieme len toľko, že zobrazuje nejakú smrť. To bola časť názvu, ktorá sa zachovala.”

“Hm, takže by držala v ruke meč? Alebo nôž?”

“Dýku,” navrhla Ingrid. “Vyzerá, že v pravej ruke drží niečo, čím si mieri na hruď. Možno aj preto to odhalené poprsie.”

“A vzápätí sa prebodne, to dáva zmysel. Aj keď na práve prebiehajúcu samovraždu vyzerá trochu potešene,” prikývol. “V každom prípade, skúste sa v tom trochu pohrabať. Lebo neviem, ako by ten chlapík zareagoval na pokyn, aby tam len tak dokreslil nejakú dýku.”

Ingrid chvíľu vyzerala, že bude namietať – mala dosť vlastnej práce aj bez podobnej detektívnej činnosti – ale napokon zrazila opätky. Nedokázala odmietnuť takúto výzvu. 

“Kleopatra!”

Udivene zdvihol zrak. Ingrid stále pred ním a sršala z nej víťazosláva.

“Prosím?”

“Tá žena na obraze je Kleopatra!”

“Odkiaľ to viete?”

“Stopovala som ten obraz po predchádzajúcich majiteľoch. Celkom fuška,” dodala šťastne. “Až som narazila na jedného, ktorý ho viedol vo svojom majetku pod názvom Kleopatrina smrť.”

“Takže predsa smrť. Dobrá práca, Ingrid! Takže Kleopatra sa zabila…”

“Hadom.”

Milan zneistel. “Čím?”

“Kobrou. Nechala sa uhryznúť do ľavého prsníka.”

Milan sa snažil predstaviť si dotyčný obraz s hadom. “To muselo vyzerať zvláštne. Ako keby roztočila hada a švacla mu hlavu na svoje prsia.”

Ingrid tľoskla jazykom. “Visel jej z ruky a hlavu mal nad jej hrudníkom.”

“Útočiaci had spravidla nevisí.” Zamračil sa. Ešte niečo mu nesedelo. “Nezdá sa mi, že by Kleopatra bola práve ryšavá.”

Jeho asistentka pokrčila plecami. “Umelecká licencia,” povedala so štipkou pohŕdania. “Asi sa maliarovi pozdávala hriešna Kleopatra s červenou hrivou. Keď sme pri tom, Kleopatrinu smrť obvykle vyobrazujú aj s dvomi otrokyňami, ktoré ju nasledovali – nikoho iného tam ale nevidím.”

“Hm, ale nič iné nemáme.Tak to teda bude had,” rozhodol Milan.

“Nie je to had.”

Ingrid stála vzpriamene pred stolom, akoby očakávala, že ju na fleku nechá popraviť.

Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval. “Nie je to had. Ako ste na to prišli?”

Povzdychla si, čo bolo prvý raz, čo ju počul vydať taký zvuk. “Nie je to vôbec Kleopatra. Ten majiteľ, o ktorom som vám hovorila predtým… On bol nadšený starým Egyptom. Zhromažďoval všetky obrazy, sochy – a buď ho o tom niekto presviedčal, alebo si to nahováral sám, ale všetko malo nejakú spojitosť s Egyptom. Ten obraz pomenoval Kleopatrina smrť sám.”

“Nuž ale… nie na základe hada?”

“Neviem, na akom základe. Ale… našla som pôvodný náčrt alebo štúdiu či ako tomu hovoria.” Ingrid mu podala tablet.

Na obrázku bola nepochybne tá istá maľba, len menej detailná, určite tam bolo viac odlišností, než si mohol pamätať.

Žena na obraze v ruke držala – zrkadlo.

A zrazu to celé dávalo zmysel – jej rozšafná póza, potešený výraz tváre. Žena sa obdivovala v zrkadle, zjavne spokojná s tým, čo vidí. Kdeže samovražda!

“Tak teda zrkadlo. Nevadí. Aj tak mi nepripadala ako Kleopatra,” zamrmlal a vrátil tablet svojej asistentke.

“Pošlem to reštaurátorovi, nech môže začať.”

“Viete, čo je zaujímavé?” ozval sa zrazu. Ingrid sa vrátila z polcesty a mierne naklonila hlavu na znak toho, že pozorne počúva.

“Najprv dýka, potom had, teraz zrkadlo – a vždy sme to brali ako hotovú vec. Tá Kleopatra sa nám nepozdávala, ale vedeli sme si predstaviť okolnosti, za ktorých to mohla byť Kleopatra. Boli sme ochotní prijať Kleopatru len preto, že nejaký blázon tak nazval ten obraz.”

Ingrid pokrčila plecom. “Vychádzali sme len z tých informácií, ktoré sme mali k dispozícii.”

“No práve,” zamrmlal Milan a ponoril sa do vlastných úvah, čo Ingrid využila, aby zmizla z jeho kancelárie a s úľavou sa začala venovať vlastnej práci.

Obraz visel na stene jedálne. Zreštaurovaný, so zrkadlom v ženinej ruke. Milan hostil svojho obchodného partnera Štefana a jeho manželku Dianu. Samozrejme, porozprával im o napínavom pátraní po zrkadle, ktoré bolo najskôr dýkou a potom hadom.

“Zrkadlo?” Štefan zaškúlil na obraz. “Čo si tam nedal toho hada? Bolo by to o dosť zábavnejšie, ako sa had blíži k jej kozičkám, nie?” žmurkol.

“Óch, had, to nie!” Diana zvraštila tú časť tváre, ktorá nebola paralyzovaná botoxom. “Hady sú nechutné! Ja by som tam dala ten nôž. Teda dýku. To je dramatické!”

“Vážne, daj to premaľovať. Had by bol super.”

“V žiadnom prípade! Dýka by bola super!”

Milan na nich nechápavo pozeral. “Ale… Tam nemá byť dýka ani had. Tá žena predsa pôvodne držala zrkadlo!”

Unisono odfrkli. “Nie je to práve Mona Lisa, aby si sa musel starať, čo tam bolo pôvodne,” mienil Štefan.

“Mohol si využiť, že tam to nudné zrkadlo nie je a dať tam dokresliť tú dýku,” pridala sa Diana.

“Iste,” prikývol Milan a rýchlo zmenil tému.


“Aká bola večera?” spýtala sa Ingrid na druhý deň zdvorilo.

“Myslím, že som niečo pochopil o ľuďoch,” povedal Milan pomaly. “Možno prenesiem našu Kleopatru sem a budem ňou testovať návštevníkov.”

“To nie je Kleopatra,” pobúrila sa Ingrid.

“A predstavte si, koľkým ľuďom na tom vôbec nezáleží,” odpovedal.

Ingrid zavrtela hlavou a vypratala pole. Keď bude mať menej práce, spýta sa šéfa, ako to myslel.

[ssba_hide]

[ssba]