Kengura je maskotom a najtypickejším zvieraťom Austrálie. Pôvodní obyvatelia s nimi žili dosť dlho na to, aby ich pasovali na austrálsku obdobu diviny.
Uloviť šprintujúceho klokana nie je jednoduché, tak nečudo, že si na to vymysleli bumerangy. Skúsený lovec švihol tým najväčším bumerangom, aký vedel vystružlikať, a šmaril ho za unikajúcou kengurou. Skákala ako o život, najmä preto, že jej skutočne o život šlo. Na vlastnej koži však pocítila, že hoci zdrhnúť sa dá pred všeličím, na ten zakrivený papek sú aj jej dlhočizné nohy krátke. Nestihla si narýchlo vymyslieť ani nejakú evolučnú výhodu, ktorá by ju zachránila. Bumerang ju klofol po hlave a z atletického zvieraťa sa stala večera. A ako chutí klokanie mäso?
Hoci by sa mohlo zdať, že klokanina je na austrálskych stoloch bežnejšia ako bravčové na tých slovenských, opak je pravdou. Dôvod som ešte nezistil. Kengúr je tu viac ako dosť a cena ich mäsa je zhruba rovnaká ako cena hovädziny. Možno prví bieli prisťahovalci považovali kengury za čosi také exotické, že to zaručene musí byť nejedlé, a ich potomkovia to len poslušne opakovali. Alebo im je blbé požierať národný symbol.
Nech je dôvod akýkoľvek, dôsledok je jasný: v súčasnosti je síce kengurie mäso normálne v obchodoch, ale skromne sa krčí v kútiku, zastrašené hovädzím, jahňacím, kuracím, rôznymi klobásami a podobnými nehoráznosťami.
Dodávatelia klokaniny preto robia, čo môžu, aby Austrálčanov presvedčili, že nič proti hovädzím steakom, ale kengury sú lepšie. Nielenže ich mäso je zdravé ako šľak, obsahuje len 1 % tuku (kto by tiež čakal niečo iné, keď to tak agilne poskakuje), ale kengury sú aj ekologické. Na rozdiel od kráv totiž neprodukujú metán, po slovensky povedané, neprdia.
Trávu spásajú len tak akurát, aby pri najbližšej príležitosti znova vyrástla, zatiaľ čo kravy postupujú tak dôkladne, že kade šliapnu, tam už tráva nerastie. Doslovne – hovädá kopytami decimujú pôdu, zatiaľ čo ľahké kengury si len tak poskakujú.
Neviem, čo z toho všetkého je pravda – okrem toho, že kengury neprdia, to viem naisto! – ale z toho všetkého pre mňa vyplynul jeden jasný záver: na večeru bude kengurí steak. Keďže som nechcel triafať naslepo a zničiť prevzácnu surovinu, trochu som si pogúglil a vďaka tomu sa môžem podeliť o recept.
Prvé, čo budeme potrebovať, je prirodzene klokanina. Hľadajte vo hypermarketoch, kým ju nenájdete. Inak vám totiž neostane nič iné, len sa cvičiť v hode bumerangom a navštíviť najbližšiu zoologickú záhradu. Nie, škrtnite to, mám pocit, že vedenie ZOO by nemalo pochopenie pre vaše kulinárske túžby a ešte by ste mohli skončiť v base. Ručím vám za to, že tam večera nebude práve pre gurmánov.
Keď prekonáte problém so surovinou, nič vám nebráni pustiť sa do prípravy samotného jedla. Klokaninu, nakrájanú na formát steakov, vhodne okoreníme – mleté čierne korenie alebo cesnak alebo oboje je stávkou na istotu. Trochu sa s mäskom pomaznáme, aby sme doň pekne vmasírovali vybrané koreniny. Môžeme nechať chvíľu postáť v chladničke, nech si na tento nový prvok zvykne.
Kým kengura zarazene čučí v chladničke, rozohrejeme rúru – a dáme piecť hranolky. Áno, austrálsky steak nie je kompletný bez hranolkov a rozpálená pec sa nám ešte zíde. Inak by sme pokojne mohli použiť aj hranolky z panvice alebo zemiakovú kašu.
Medzitým kengura v chládku pochopila, že už nikam neodskáče, takže ju môžeme vytiahnuť a mäsko pekne poukladať na panvicu s rozpáleným olivovým olejom. Pražíme tri minúty z jednej strany a tri minúty z druhej strany. Viackrát neotáčame, aby bol steak akurátne šťavnatý. Ak na vás predstava krvavého mäsa pôsobí rovnako na mňa, kašlite na trojminútové pravidlo a pečte mäso, ako sa vám hodí.
Hranolky sa upiekli, takže ich vytiahneme z rúry, vypneme ju a strčíme donútra prázdny tanier. Keď sa zohreje, vyberieme ho, poukladáme naň steaky a šup s tým naspäť do teplej pece. Zacapneme dvierka, takže kengura už vôbec nevie, čo si o tom má myslieť, a pripravíme si omáčku, akú by sme si radi predstavili na steaku. Čiže fantázii a Googlu sa medze nekladú. Ja viem, mal by som sa podeliť o nejaký fajnový austrálsky recept. Hm… takže, zájdeme do obchodného domu Woolworth’s, kúpime hotovú steakovú omáčku z čierneho korenia…
Prišiel čas na jedenie. Tanier bohato naložíme nejakým sviežim jednoduchým šalátom alebo len tak zeleninou, priložíme steak, hranolky a dotyčnú omáčku. Opatrne ochutnáme. Zistíme, že je to v podstate celkom zaujímavé mäso, podobné hovädzine, akurát má jemnejšiu a viac sladkastú chuť. Zjesť sa to dá, takže celkom pokojne zošrotujeme všetko, čo sme si tak štedro nadelili na tanier. Podľa preferencií a navýsosť rozdielnemu vkusu si klokana zaradíme na jedálniček aj na budúci víkend, alebo pokrčíme plecami a ostaneme pri tom, čo nám chutí viac.
Dobrú chuť!