Nádej je v deťoch

Nenápadne som sa dostal do veku, keď mi pripadá prirodzenejšie zanadávať si, že mi ujde električka pred nosom, ako sa rozbehnúť a chytiť ju. Však pôjde ďalšia a pár minút hore-dolu mi môže byť jedno. Pravidelné dobehávačky zo školských čias sú minulosťou, teraz už trapujem len v odôvodnených prípadoch – v špičke pristavuje záhadne poloprázdna električka alebo je to posledný spoj.

Takže dnes ráno, v zodpovednom časovom predstihu sa dôstojným krokom rozhodného tanku valím k zastávke, kde, ajhľa, pristáva autobus. Našťastie nie môj, takže nemusím dumať, či sa napokon predsa len nerozbehnem. Vtom sa za mnou ozve: “Och!”

Takto precízne vyartikulované “och” ma prinútilo sa obzrieť. Spomedzi domov sa práve vynorilo dieťa tak zababušené v dôkladnom zimnom oblečení, že sa vôbec nedalo určiť, akého je pohlavia. Strnulo na mieste, pozerajúc na pristavený autobus – a kým som sa stihol otočiť naspäť, rozbehlo sa ako o život.

Na opačnú stranu.

To dieťa si v zlomku sekundy uvedomilo, že je omnoho vyššia pravdepodobnosť, že do toho autobusu sa dostane z nasledujúcej zastávky za rohom, nie z tej, na ktorej už autobus stál. Díval som sa za šprintujúcou postavou a nemohol som sa ubrániť obdivu. Doslova sekunda stačila dotyčnému maloletému, aby vyhodnotil situáciu a prikročil k správnemu riešeniu.

Asi sa to nikdy nedozvie, ale dotyčné dieťa ma nesmierne posmelilo v nádeji, že budúcnosť nebude taká desivá, ako sa to javí dnes. Blesková logická operácia a takmer žiaden čas od vyhodnotenia situácie po rozhodnutie a prikročenie k činu navrávajú, že intelektuálne ešte nie sme stratení.

A čítajúc prieskumy dôveryhodnosti politikov (poradie Fico – Slota – Gašparovič) môžem spokojne veriť, že to zhubné v tomto národe raz vymrie.


Facebook

G+