Znie to ako výrok intoxikovaného študenta filozofie, ale čo mám robiť, keď je to pravda. Tá myšlienka (ako znalci vedia, je v tvare úhľadne nakrájanej bravčovej pečienky) sa mi sformovala v hlave, keď som pomerne priblblým ranným pohľadom sledoval mandarínkovník v susedovej záhrade.
Mandarínky som nejedol ani nepamätám, tak stačilo počkať, kým už aj tak dosť silný vietor zaduje ešte viac a prehodí ovocnú oranžovú loptu na náš pozemok. Čo sa nestalo. Nijako ma to netrápilo, pretože mi nehrozí skorbut a v podstate som na tú mandarínku nemal ani chuť.
A vtedy prišiel čas pre bravčovú pečienku. Teda, myšlienku.
Ak je niečo dostupné, je to o poriadny kus menej atraktívne. Po ôsmich mesiacoch strávených na opačnom konci zemegule by som čakal, že pri zmienke o bryndzových haluškách budem túžobne kvíliť a opakovať ako E. T. “Domů, domů!”
Ibaže viem, kde dostať bryndzu a viem, že v prípade akútneho absťáku si viem odpomôcť raz-dva. Prirodzene, že mi ani na um nezíde skúmať, či v tom obchode naozaj bryndzu dostať. Ak by som zistil, že nie, zrejme by to vyústilo do záchvatu chute na bryndzáky takej silnej, že by som si trieskal hlavu o stenu.
Triviálne? No dobre, chcel som na to ísť zľahka. Tento túžobný paradox sa zďaleka netýka iba jedál alebo vecí, za ktorými umierame, ale nemôžeme si ich dovoliť.
Kým som odišiel, vybavil som rodinu technicky aj vedomostne všetkými prostriedkami, aby sme mohli ostať v kontakte. Rodina i ja sme sa toho chytili dôkladne. Maily, telefonovanie cez internet. Netrvalo dlho a skonštatovali sme, že sa rozprávame či píšeme si častejšie teraz, keď nás delí celá planéta, ako v čase, keď sme boli vzdialení sto kilometrov.
Pritom v živote rodiny sa mojím odchodom až tak veľa nezmenilo – iste, mame pribudol doma psychotický klokan a sestra na jednych hodinkách nastavila austrálsky čas, pridala moju fotku a vyzerá to ako domáci oltárik za zosnulého, ale v rodnom meste nie som presne tak isto, ako som nebol ani predtým.
A nedá mi napokon nespomenúť najskľučujúcejší prejav mandarínkového syndrómu. Vráťte sa nostalgicky do pubertálnych čias (a poďme predstierať, že pubertálnymi časmi to skončilo). Čo tá krásna zlatovlasá princezná z vedľajšej triedy? Čo ten krásavec s jamkami na lícach z vchodu oproti? Nech zdvihne ruku ten, čo v živote nebol nešťastne zamilovaný. Prosím všetkých, čo žijú v sebaklame, aby sa tohto hlasovania nezúčastnili, ďakujem.
Mandarínkový syndróm je obvykle nepríjemný. Až bolí. Jediným prostriedkom, ako ho zlikvidovať, je urobiť neprístupné prístupným. Nie vždy to ide a keď sa podarí, stále je tu ešte jeden háčik: mandarínok je veľa a skôr či neskôr zbadáme ďalšiu, na ktorú nedočiahneme – a pritom vyzerá tak chutne a šťavnato!