Nenávratne stratené momenty

Že ja nemám so sebou fotoaparát!!! Koľkokrát som si už takto povzdychol. Naposledy, keď som sa hnal šesťdesiatkilometrovou rýchlosťou vo vlaku a popásal sa pohľadom na rozjarenom poli slnečníc. Hľadeli očarene do slnka. Okrem jednej. Tá zvedavo pozorovala práve vlak.

Pohľad to bol úžasný – stovky slnečníc otočené chrbtom, a práve tá jedna presne naopak. Možno ju zaujal vlak, možno bola akási popletená, možno len napriek svojmu menu nemá rada slnko. Čokoľvek. Tá chvíľa je už v nenávratne. Aj keby som ten fotoaparát mal, kým ho uvediem do prevádzky, už som s tým vlakom o päť kilometrov ďalej.

Myšlienka že ja nemám so sebou fotoaparát! ma prepadla aj toť minule, keď som na autobusovej stanici čakal na brata. Neďaleko mňa stála mníška. S detským kočíkom. Nič to, že z neho pozeral kôš plný zeleniny. Pohľad to bol za všetky.

A potom to prišlo. Uvedomil som si, že ja ten fotoaparát mám! Visel mi na ľavom boku a náhle veľavýznamne oťažel. Pozrel som naň. Pozrel som na mníšku. A toto som zopakoval niekoľkokrát.

A nechal som ho tam visieť. Jednoducho som sa nemohol prinútiť odfotiť tú dobrú dušu, ktorej v živote nenapadlo, že niekoho môže zaujať, keď sa nevedomky postaví k cudziemu detskému kočíku.

Neviem, či to mám ľutovať. V každom prípade – tá spomienka mi už ostane. Aj keď ju už nebudem mať ako zdokladovať. A môj otec sa už zrejme zmieril s tým, že zo mňa fotograf nikdy nebude.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.