Na poslušnosť a hrôzu mali bohovia vždy nejaké vhodné nástroje – blesky, schopnosť čarovať, oživovať mŕtvych a zabíjať živých. Novodobým bohom stačí čosi oveľa nenápadnejšie: pečiatka.
Úradníci ma vyhnali z Austrálie, aj keď vôbec nič by sa nestalo, keby som tam ostal. Naopak, ešte by z toho profitovali.
Úradníci tu doma sa rozhodli, že nie som zdravotná sestra a svoje vysvedčenie si môžem zrolovať a strčiť. A teraz môžem len búchať hlavou o stenu a do prázdna jačať:
“Kto z vás desaťkrát denne prebaľoval chlapa po porážke? Kto z vás sa dva týždne bavil so schizofrenikmi? Kto z vás viedol za ruku dementnú starenku, ktorá ani nevedela, kto je? Kto z vás umýval umierajúceho a na druhý deň mŕtveho muža? Kto z vás počúval ubolené stony pacientov? Kto z vás upokojoval vystrašenú ženu, že vyberanie štichov nebolí? Koľko nocí ste trávili nad knihami o chorobách? Koľkokrát ste robili skúšku z liekov, ktorá musí byť na sto percent?
A vy – vy – mi poviete, že nie som zdravotná sestra?”
Nuž, áno. Však Slovensko ich má toľko, že ich čochvíľa bude treba internovať. Samozrejme, všetky sú vysokoškolsky vzdelané. Pretože práve nedostatok vysokoškolského vzdelania bol ten hlavný problém, prečo mi žiadosť – po dvoch mesiacoch! – zamietli.
Úradníci sa poberú domov a večer sladko zaspia. Ja budem hore, donekonečna premýšľať nad tým, čo teraz.
Že ďakujem.