O chutnom rozklade

Príroda to tak zariadila, že ľudia nepožierajú zdochliny. Mŕtvolný jed totiž nedokážu ich organizmy odbúrať, a tak by bol výsledok zrejme dosť krušný. Preto je nám mŕtvolný zápach nepríjemný a netečú nám slinky, ale naopak, žalúdok má tendencie protiprúdom sa brániť pred prípadnou zásielkou rozkladajúcej sa potravy. Znie to logicky, ale ľudia sú neuveriteľne vynaliezaví!

Napríklad takí Islanďania – Riddick zo svojho pobytu tam na ďalekom severe priniesla zvesť o zhnitom žralokovi. Spôsob prípravy zakopať-nechať tak-vykopať-zjesť pritom nie je špecifický iba pre Island. Keďže však mám extrémne živú predstavivosť vrátane čuchových vnemov, nechcite odo mňa, aby som vyhľadával príklady, čo všetko sa dá nechať zhniť a potom s chuťou spapať.

Áno, problém je nos. Neviem, ako sa Islanďanom podarilo odrbať vlastný nos, ktorý pôvodne upozorňoval, že zhnitá ryba nie je to pravé pre konzumáciu. Obávam sa, že svoj nos neokašlem. Všetko nahnité, plesnivé a skvasené má totiž u mňa veľmi negatívnu odozvu. Jablčný ocot, balsamico, burčiak – nie. To sa jednoducho nedá. Výnimku dostali iba kvasené uhorky a kyslá kapusta. Netuším, prečo.

Čo tam po kvasení, keď aj tak nepijem. Ale dostávam sa teraz k spoločenskému handicapu – ja fakt, ale naozaj veľmi seriózne neznášam syry, ktoré ešte pred človekom načala pleseň. Je mi jedno, že je to žiaduci jav. Môžu byť tie plesne ušľachtilé, že by im bolo treba vykať. Smrdia ako bezdomovec a nemôžu sa ku mne priblížiť po vetre. Ešte aj ten nevinný, slabučko posmrdkávajúci Encián má u mňa vstup zakázaný.

A teraz si predstavte situáciu, že ste pozvaní na oficiálny, až priam slávnostný obed. Na tanieri sa skvejú lahodne opečené kuracie prsíčka plnené… shit, Enciánom!

Úsmev mi zmrzol na tvári a začal som riešiť dilemu, ako sa umne vyhnúť neblahej plnke. A najmä neuraziť hostiteľa, a to napriek tomu, že z pachu syra mi už začínajú slziť oči. Nedalo sa inak, nastúpila čo najnenápadnejšia pitva. Syr pekne oddeliť od mäska, spôsobne jesť a ignorovať arómu, ktorou jedlo nasiaklo.

To však bola iba zábavná príhoda, keďže spomínaný Encián je z rodu plesnivákov asi najkrotkejší. Bol som postavený pred omnoho väčšiu výzvu, a som skutočne hrdý na to, ako som ju zvládol.

Bola to pizza, ktorú by z takého čohosi nikto nepodozrieval. Vyhladovaný som bol ako vlk, tak som zvolil štandardnú a zdanlivo bezpečnú havajskú verziu. V pizzerii nával, takže kým čašníčka priniesla žiadané, môj žalúdok už koncertoval nahlas. Rozradostene som uchopil príbor – a vtedy ma do nosa udrel dobre známy pach, ale s takou intenzitou, až som si buchol temeno o stenu za mnou.

Neveril som vlastným slziacim očiam – na štandardnom povrchu sa rozpil dosť neštandardný syr. Na prvý pohľad pôsobil nevinne, ale brutalita, s akou ma kopal do nosa, bola jednoznačná. Pleseň! Odložil som príbor a nenápadne zalistoval v jedálnom lístku. A fakt. Pizza Havaj so syrom gorgonzola! Prečo som si to, preboha, nevšimol?

Už som sa psychicky pripravil na to, že načisto zmätiem čašníčku, keď ju požiadam o nejakú inú komoditu z jedálneho lístka, keď som sa zarazil. Kua, však som nejaký chlap, jeden syr v rozklade ma predsa nezabije! A vôbec, olivy mi na prvý raz tiež nechutili. Stačí sa len prekonať a možno zo svojho zoznamu nežiaducich potravín napokon plesnivý syr vyškrtnem!

Žalúdok súhlasne zaškvŕkal, a tak som sa opatrne pustil do jedla. Lenže zázrak sa nekonal. V nose mi divoko boxoval nevľúdny smrad pol roka neumývaných nôh, chuťové bunky rozhodne neupadali do extázy a zmätený žalúdok nevedel, či je viac hladný, alebo zhnusený z toho, čím ho štopem.

Zjedol som asi tri štvrtiny, kým som kapituloval. Toto mi teda nevyšlo. Neobjavil som delikatesu, ktorú jej nevábny pach diskriminuje. Ako to robia tí Islanďania, že zhnitého žraloka považujú za prvotriednu pochúťku? A najmä – prečo???


Facebook

G+