Uplynulé sviatky a zimnú uhorkovú sezónu som trávil tak pokojne a spokojne, ako sa len tráviť dá. Okrem umývačky riadu, ktorú postihla náhla inkontinencia, ma nikto nevyviedol z miery a bolo mi dobre. Oddával som sa sladkému ničnerobeniu a toľko vytúženému oddychu a doháňaní spánkového deficitu. A teda že sa ho počas roka nazbieralo viac než dosť. Skrátka – idylka. Ibaže – nebol by to protivný a zlomyseľný osud, poctivý vykonávač Murphyho zákonov, aby mi niečo škaredé nevyviedol.
Zimná uhorková sezóna pre mňa znamená aj to, že nemusím vstávať o piatej a cválať do práce. Stačí vyhupnúť z postele o šiestej, sadnúť k domácemu počítaču a svoje ranné povinnosti spraviť z domu. Za takých okolností sa človek budí takmer s potešením.
Tridsiaty december sa niesol v znamení blizzardu. Vonku slušne pod nulou, hrôzyplný vietor a husté drobné sneženie, ktoré na človeka útočilo ako deväťchvostý bič s háčikmi, aký používajú extrémne masochistickí flagelanti. Ráno som vstal a nesúhlasne som pozoroval tú spúšť, čo sa diala vonku.
Ešteže nemusím von, hovoril som si potešene, dopil posledný hlt kávy a presunul sa k počítaču. Pokračovanie vám už musí byť známe. Modem tragicky blikal. Nepomohol ani reštart. Nešla káblovka, nešiel internet. A bez neho som bol doma asi taký užitočný ako lyže na Sahare.
Neostávalo mi nič iné, ako sa obliecť a vyraziť do zúriaceho počasia. V skutočnosti bolo ešte horšie, ako sa zdalo znútra. Preklínal som UPC, svoju vernú smolu i celý život. Ak ste v tom nečase museli niekam ísť, určite ma pochopíte.
A tak tu teraz sedím a snažím sa nazbierať sily na návrat domov. Zatiaľ mi však neostáva nič iné, ako z nudy pracovať. Takto som si zimnú uhorkovú sezónu určite nepredstavoval…