Snáď v každom meste sa pohybuje určité množstvo ľudí, ktorí pútajú pozornosť. Také výstredné miestne postavičky, ktoré každý pozná a neodmysliteľne patria ku koloritu mesta. Pritom nie vždy ide o rozkošné zjavy typu Schöne Náciho. Väčšine z nich ani po smrti nepostavia sochu. Kto už by napokon na Hlavnej stanici staval sochu bláznivej Ružene, čo tam z dlhej chvíle organizovala autobusy? Alebo hrôzostrašnej ženskej, známej svojíim vytím “Na jedlóóó!”
Hoci je NaJedlo vcelku pozoruhodný zjav, zaoberať sa ňou budem, až keď príde chvíľa na jej nekrológ. Napokon, podľa stavu, v akom som ju naposledy videl, to dlho nepotrvá. Fet je sviňa. Takže: nie o nej, ani o tej bláznivej Ružene. Reč bude o omnoho nenápadnejšom nápadnom zjave.
Vídali sme ho v meste už na strednej škole. Chudučký počerný človek, azda mladý. Švihal si to po meste tak, že Pribilinec by mal čo robiť, aby mu stačil. Koncentráčnickú vychudnutosť dotyčného rýchlochodca ešte podčiarkovalo, že zásadne chodil v mierne zájdených a ufúľaných, ale stále svietivo oranžových pančuchových nohaviciach. Presne takých, čo sme ako deti srdečne nenávideli. A on v nich chodil dobrovoľne, používal ich ako vrchné ošatenie a ešte boli oranžové!
Dostal meno Pančuškový a pre nás bol asi prvým kontaktom s bratislavskou galériou čudesných pouličných zjavov. Ružena v tom čase asi ešte pracovala na dispečingu bratislavskej MHD a NaJedlo ešte mala na jedlo. Potom sa akosi Pančuškový stratil, akoby sa mu podarilo rýchlosťou svojej chôdze prekonal svetlo, a tým sa stal ľudským očiam neviditeľný.
A zrazu, po tých x rokoch, mi znovu vbehol do cesty. Z ničoho nič mi presvišťal zorným poľom, bleskurýchlo, ako obvykle. Oranžové pančušky vymenil za čosi ťažko definovateľné čierne, ale bolo to stále obtiahnuté a on bol stále ako z Dachau.
Nejaké inovácie však pribudli: za sebou vliekol nákupnú tašku na kolieskach, spod čiapky mu trčali odfarbené vlasy a predovšetkým tá čiapka – tak tá bola taká dedomrázovská, aká sa v máji na hlavách len tak nenájde.
Pančuškový sa o chvíľu stratil z dohľadu. Ako však frčal okolo, otvoril v mojej hlave akúsi záklopku, z ktorej sa vynorili všetky tie spomienky na strednú, na objavovanie neznámeho mesta a na všetky tie hodiny pubertálneho smiechu, od ktorého až bolí bránica.
Pristihol som sa, že sa na ulici neovládateľne škerím. Niekedy skrátka treba aj úplne neznámych ľudí, aby sme si spomenuli na tých blízkych…