Plyšové objatie

Idú Vianoce. V televízii sa objavili reklamy, na uliciach svietiaca výzdoba, stánky s punčom a žobráci. Obsadili lukratívne pozície – pri kostoloch a na frekventovaných miestach.

Jeden kľačal na Poštovej. Veľa úspechov nežal – nemal ani rozkošného psa, ani nič podobné, čo by obmäkčilo okoloidúcich, už otrlých zo všetkých prosieb, s ktorými sa stretli na predchádzajúcich dvesto metroch.

Zhora kráčal chlapík – tiež nevyzeral ako príslušník horných desaťtisíc. V náručí niesol plyšového maca slušnej veľkosti.

Či boli so žobrákom kolegovia, neviem, len som zrazu zaregistroval, ako sa chodec zastavil, dali sa do reči a podal kľačiacemu svoj náklad.

Žobrák celý nadšený objal nečakaného spoločníka. Medveď to trpezlivo znášal. Kľačiaci muž začal s okoloidúcim vyjednávať, aby mu maca nechal. “No pre koho ho máš?” dobiedzal.

Odpoveď som nepočul, ale majiteľ plyšiaka bol neoblomný. Nechal pouličného pracanta objímať medveďa, ktorý sa však po chvíli vrátil k právoplatnému majiteľovi a spoločne pokračovali v ceste.

Idú Vianoce. Zaželajte si pod stromček plyšového maca. Ktovie, možno niekedy budete potrebovať objatie.


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *