Odkedy som (aspoň sám pred sebou) dokázal existenciu ponožkového démona, začal sa mi vyhýbať. Najskôr preto, že v túžbe po ďalšom nezvratnom dôkaze som pozorne sledoval pohyb oných kusov odevu. Zrejme ho hnevalo, že mu je niekto neustále na stope, keď jeho existencia musí ostať utajená. S napätím sme obaja čakali, či skôr ochabne moja pozornosť, alebo nad jeho opatrnosťou zvíťazia pudy.
Neustály stres sa na tej úbohej nadprirodzenej bytosti podpísal fatálnym spôsobom – načisto zošalela!
Podobne ako škorpión, ktorý si privodil záhubu, pretože nedokázal odolať svojej prirodzenosti, aj ponožkový démon podľahol svojej zvrátenej chuti požierať ponožky. Za obeť mu padla čierna ponožka s modrým pásikom. Odhalil som to rýchlo a srdce sa mi rozbúšilo – už je to tu! Démon sa pošmykol a nikoho nepresvedčí, že to bola moja chyba!
Zrejme si uvedomil, čo vykonal a vtedy to prišlo – preskočilo mu. V snahe zamaskovať svoj prešľap mi ponožku – vrátil. Nekecám. V jeden týždeň ponožka zmizla, pravdepodobne v pračke. O týždeň, keď som ukladal čerstvo vypraté šatstvo, medzi ostatnými sa krčila nezvestná ponožka. Neveril som vlastným očiam. Prebral som všetky možné vysvetlenia. Zbytočne.
Nosené veci putujú do modrej ikeáckej tašky. Keď sa naplní, odnesiem ju do práčovne a s jej obsahom naložím v súlade s očakávaniami. Po opratí a vysušení všetko šatstvo okamžite uložím do skrine.
Po prvom praní, keď sa ponožka stratila, bola taška prázdna. Ukladal som do nej len tie veci, ktoré som mal na sebe. Je vylúčené, že by som chodil len v jednej ponožke, a takisto som ju omylom nespáril s inou, keďže ponožky s modrým pásikom mám iba jedny a žiadna iná navyše neostala.
Teória, že sa dotyčná ponožka zasekla v pračke, takisto neobstojí. Za týždeň sa v práčovni vystriedala väčšina nájomníkov a buď by si ju niekto všimol a odstránil, alebo by ostala zapadnutá a nadobro stratená – v žiadnom prípade nekrúžila v bubne týždeň, aby si počkala, kým sa po ňu vrátim. Vysvetlenie je jediné – ponožkový démon sa snažil zahladiť stopy.
Jeho duševná rovnováha však dostala zabrať tak, že sa z toho nespamätal. Vyhýba sa ponožkám, zato žerie iné veci. Jeho prvou obeťou sa stal môj certifikát o absolvovaní IELTS testu. Belasý tvrdý papier je ťažko prehliadnuť a tobôž omylom vyhodiť – napriek tomu je nezvestný. Prevrátil som celý byt hore nohami, prezrel každý jeden kus papiera – nič. Je preč a mňa sa chytá zúfalstvo pri pomyslení, že ak ho ešte niekedy budem potrebovať, musím celú tortúru absolvovať znova.
Dobre, poviete si. Papier je papier, to sa ľahko omylom vyhodí. Ale chcete mi nahovoriť, že som z nepozornosti vyhodil takmer kilo ryže? A predsa – je preč! Dlho sa načaté vrecko krčilo v kúte kredenca, pokorne čakajúc, kedy si naň spomeniem a spotrebujem. Keď som konečne varil kari, ku ktorému sa ryža výborne hodí – nebolo po nej ani stopy. S očami navrch hlavy som preliezol celú kuchyňu, pátranie som rozšíril aj do ostatných miestností bytu vrátane kúpeľne. Zbytočne. Takmer kilo ryže sa jednoducho stratilo.
Kvária ma obavy. Aj život s normálnym ponožkovým démonom môže byť otravný. Ale čo robiť s démonom, ktorý svoju diétu obrátil naruby? Neviete, ako sa tej bytosti zbaviť, poprípade ju aspoň donútiť, aby sa vrátila k pôvodným stravovacím návykom?