Možno sa to bude zdať niekomu čudné, ale v každom meste, kde sa chvíľu zdržím, chcem vidieť aspoň jeden cintorín. Okrem nespochybniteľného estetického zážitku a atmosféry pokoja je to aj inšpiratívne. Viem, že nie som sám, čo blúdi po cintoríne, číta si mená a epitafy a nehorázne si vymýšľa príbehy ľudí, ktorí tu pokojne oddychujú.
No a tiež je to nezanedbateľne poučné – človek sa o cudzej kultúre veľa naučí práve z cintorína. Ako ľudia pochovávajú svojich blízkych a čo pre nich ich hroby znamenajú.
Pri svojich potulkách som teda konečne objavil cintorín Waverley a samozrejme, že som si jeho prehliadku nenechal ujsť. Poďte sa teda so mnou pozrieť, čo som videl a čo som sa dozvedel.
Ako sa na správny cmiter v Sydney patrí, je na pobreží. Presnejšie, na útese neďaleko populárnej pláže Bronte. Ktovie, nakoľko to bola múdra voľba – členitý terén si vyžiadal budovanie kaskádovitých hrobov.
Keď si stanete na kraj, chrbtom k moru, rozprestiera sa pred vami neskutočne rozľahlá plocha porastená kamennými obeliskami, sochami a hrobkami. Človek má pocit, že po zotmení obyvatelia hrobov vychádzajú von a prízračne svetielkujúc si sadnú na vrcholky svojich príbytkov a pozerajú na more. Aspoň teda ja by som to robil tak.
Práve poloha waverleyského rakvakempu je zrejme príčinou najnápadnejšieho rozdielu medzi ním a cintorínmi, ktoré som doteraz videl. Vegetácia je tu totiž takmer nulová. My sme uvykli na mohutné stromy a všadeprítomnú zeleň, ktorá európskym cintorínom dodáva tienistý, malebne ponurý ráz.
Na útese pri mori sa však udržia iba rastliny, ktoré príliš nedvíhajú hlavu. A tak je na celom cintoríne len nízka a nie príliš malebná burina, ktorú sem-tam ozvláštni nejaká obzvlášť tvrdohlavá palma.
Priznám sa, práve tá absencia zelene na mňa nepôsobila prívetivo. Človek si tu pripadá ako v kameňolome a navyše Austrálčania sa mŕtvymi príliš nezaoberajú.
Hoci je cintorín vo Waverley stále aktívnym pohrebným miestom, pôsobí opustene. Akoby pozostalí štedro zainvestovali do šutrov v snahe urobiť čo najkrajší kameň, a potom prídu na cintorín raz do roka, pozametať náhrobnú dosku a skontrolovať, či písmenká nevybledli. Nové hroby sa už ani neťahajú do výšav, uspokoja sa s kameňom a dovidenia.
A presne to je najväčší rozdiel oproti slovenským cintorínom – tu totiž chýbajú vdovy! Áno, starenky v čiernom, ktoré sa motajú po cmiteri a v duchu – alebo aj celkom nahlas – diškurujú so svojimi zosnulými manželmi.
Napriek obrovskej rozlohe je tento cintorín nápadne mŕtvy. Za celý čas, čo som sa tu prechádzal, som stretol jediného vdovca, ale vdovu ani jednu. Teda, nie žeby som patril k tým, čo nedajú pokoj svojim príbuzným ani po smrti, skôr naopak (moji drahí zosnulí by o tom vedeli rozprávať – ešteže nevedia!).
Pre mňa je miesto posledného odpočinku jednoducho miesto, svoje spomienky mám inde. Zdá sa, že tu je to celonárodný postoj.
Hoci je cintorín pekný, malebných a skutočne fotogenických objektov je tam poskromne. Nezabúdajte, že je to cintorínisko obrovské, takže keď vás budú bolieť nohy, zamierte k hrobu Bena Robertsa, ktorého vo veku 28 rokov zabil bombový útok na Bali. Jeho rodičia mu skutočne pripravili hrob s výhliadkou – namiesto pompéznych anjelov je na ňom lavička, na ktorú si môžete sadnúť a dívať sa dolu kopcom na more.
Pouvažujete a zistíte, že aj tá lavička hovorí o tom istom: svet je pre živých. Mŕtvi nech spia.