Milý denníček,
dobrovoľne by som si ťa asi nezaložil, ale dostali sme to príkazom. Dnes bol totiž prvý deň našej praxe, inými slovami: vypustili nás na pacientov. Doteraz som si myslel: chudáci pacienti. Po dnešku môžem zodpovedne povedať: chudáci my. Nie, s pacientmi to nemá nič spoločné, zatiaľ boli veľmi milí, videli sme ich dvadsať a z rýchlika. To príde až zajtra. Ak dožijem a podarí sa mi vstať o piatej, žeáno. A ak sa nezopakuje dnešné spiknutie vyšších mocností. Dočerta, nasledujúce dva týždne majú byť romantickou drámou. Zatiaľ to vyzerá ako sitkom.
Lebo, denníček môj milý, dnes to bolo paranormálne. Cesta z domu do špitála, kde mám pôsobiť, mi má oficiálne trvať 26 minút. Keď som si to skúšal na nečisto, výsledok bol 35 minút. Dnešná prax vďaka protivnej doprave, meškajúcemu vlaku a lenivej električke bola takáto: 58 minút. Jasné, meškal som. Poznáš nejaký lepší spôsob, ako sa uviesť? Ja nie. Hlavu mi síce nikto neodtrhol, ale príjemné pocity vyzerajú inak.
V denníku by sme mali reflektovať svoje okolie. Tak maj trpezlivosť, opíšem, kam som sa to vlastne dostal. Volá sa to rehabilitačné centrum a sústreďujú sa sem pacienti po porážke, amputáciách, veľkých ortopedických operáciách a po ďalších udalostiach, bez ktorých by sa určite zaobišli. Okrem bolesti, nepríjemností a všetkého ostatného, predstavte si, páni, že sa vás sestrička bodro opýta: "Akú veľkosť kondómového katétra potrebujete?"
Ach tak, ty nevieš, čo je kondómový katéter. To namiesto hadičky zastrčenej do močovej rúry sa na penis navlečie kondómovitý predmet, ktorý namiesto bezpečnej špičky ústi do hadičky vedúcej do odpadového vrecka. Okrem ťažkého rozhodovania o veľkosti je tu ešte jeden problém: ako, doparoma, navliecť kondóm na nestoporený penis? A čo v prípade, že sa onen úd rozhodne prebudiť k životu? No, môžem len odovzdane skonštatovať, že to čoskoro zistím. Aj ďalšie podrobnosti, nad ktorými pred odchodom do nemocnice neuvažujú ani samotní pacienti: toaletné misy, bažanty, asistovaná hygiena, hroziace preležaniny…
Zatiaľ sme sa tým radšej ani príliš nezaoberali, preliezali sme oddelenie a snažili sa nejako zorientovať. Voči pacientom sme boli trochu plachí, tak sme si so spolužiačkou vyhliadli prázdnu posteľ a skúmali ovládanie postele, zvonček, kyslík, sanie… Čože sme my tušili, že pacient sa pred nami schováva na záchode a vylezie, až keď sa bezpečne vzdialime. Niekedy mu musíme poďakovať za ohľaduplnosť. Až popoludní sme zistili, že komfort vlastnej toalety nemá pre lepšiu poistku, ale preto, že sa hrdí vysoko nákazlivou baktériou.
Dostali sme aj domácu úlohu. Okrem písania denníčka si máme aj vytýčiť ciele, ktoré chceme v najbližších dňoch dosiahnuť. Či už je to únavou alebo celkovým osprostením, ale jediné, na čo si dokážem pomyslieť je: chcem to len nejako prežiť!
Poznámka: Neverte všetkému, čo si v tomto denníku prečítate. Musím totiž dodržiavať dôvernosť informácií o pacientoch, a tak musím meniť, čo sa dá.