Prax 1.10: Víťazný koniec

Tak sme sa dočkali. Dnes sme na praxi strávili posledný deň. Pochopiteľne sme toho veľa neurobili – sem-tam ranka, sem-tam posteľ, sem-tam sprcha. Dobre padlo zistenie, že personál nám už verí natoľko, že dvom študentom zveril sprchovanie takmer paralyzovaného klienta. Presne podľa plánu som zamával svojej spinkovej pacientke. Na jej miesto prišla nová, Grékyňa, vystrašená, ubolená. Urobil som jej EKG a utešoval, čo mi sily stačili.

Rozlúčka bola priam dojímavá. Pacientov úprimne skormútilo, že nás už v pondelok neuvidia. Tá najproblematickejšia a najsvojhlavejšia pacientka, akú mali na sklade, nám normálne zakázala odísť. Od personálu sme sa zase dočkali pochvál a povzbudenia. No, oni sa od nás dočkali čokoládovej torty, takže sme si boli kvit. Takmer sa mi nechcelo odchádzať a len pomaly sa zmierujem s tým, že do tej nemocnice už nevkročím. Najbližšia prax bude, obávam sa, starobinec, čo zďaleka nebude také vzrušujúce.

Nuž ale výhody konca praxe sú jasné: nebudem musieť vstávať o piatej ráno, už vopred celý vystresovaný, čo si na mňa miestna verejná doprava vymyslí. Budem sa môcť oddať prechladnutiu a byť chorý na plný úväzok, aspoň najbližšie tri dni. Nebudem sa strhávať v noci zo sna, či som správne ošetril ranu po amputácii a či som v rane nenechal nejakú zabudnutú spinku.

No a v neposlednom rade: od neustáleho prívalu mojich zážitkov si oddýchnu aj moji verní čitatelia. Sorry, môj milý denníček, oprášim ťa až pri najbližšej praxi…


Facebook

G+