Prax 1.9: Teraz už vážne

Dnes nastal celkom vážne koniec všetkej srandy. Vyfasoval som dvoch vlastných pacientov takmer so všetkým, čo k tomu patrí. Teda okrem podávania liekov, to naozaj nesmiem. Na deviaty deň sa už nepatrí panikáriť, a ani som teda nepanikáril. Najviac asi pomohlo, že už ich predsa len dva týždne poznám a oni poznajú mňa. Bodrý a energický starý pán s amputovanou nohou a moja spinková pacientka mi naozaj nespôsobili žiadne problémy. Čistil som rany, zaťahoval závesy, robil postele, skrátka všetko, čo som im na očiach videl a doktor predpísal.

Dostalo sa mi aj cti referovať o nich pri striedaní služieb. V milej symbolike moja spinková pacientka ide zajtra domov, tak ju pekne vypravím na cestu a zamávam jej aj celej nemocnici. Mám z toho celkom zvláštne pocity. Pred dvoma týždňami ma chytala panika len pri myšlienke na pacientov, včera som vyberal chirurgické spinky len taký fukot. Najhorší asi bude návrat do školských lavíc. Nudná teória v triede nijako nevyváži prax.

A aby som bol už načisto neznesiteľný, na záver sa ešte pochválim: dostal som veľmi pozitívne hodnotenie od mojej učiteľky. A ako bonus na záver prišla informácia mojej spolužiačky: dôvod, prečo sme sa práve my šiesti ocitli v tejto nemocnici, bol ten, že sme najlepší v triede a učiteľský zbor odhadoval, že si s ťažkou praxou poradíme. Ostatní boli totiž v opatrovateľských domovoch. Ani nás to neminie a sotva si to budem užívať, ale zodpovedne môžem vyhlásiť, že sa nebojím.

Koordinátorka kurzu na začiatku len tak ledabolo ohlásila, že minimálne tretina ašpirantov odíde z kurzu po prvej praxi a mali už aj rok, kedy odišli tri štvrtiny ročníka. Nech sa deje, čo sa chce, som si istý, že ja k nim patriť nebudem!


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *