Prax 2.2: Poriadne dlhý deň

Som tu ešte len druhý deň a už mám toho po krk. Seriózne. Hoci včera som sa ešte celkom tešil, že sa od roboty nepretrhneme, dnes si už z toho trhám svoj polcentimetrový porast na hlave. Ešteže je to náročné a výsledok nestojí za nič, inak by som sa nadobro zbavil všetkých starostí s rednúcim a šedivejúcim skalpom. Osem hodín som sa dnes vláčil za sestričkou, ktorá mala na starosti lieky pre celé oddelenie. Z liekov som si nič nezapamätal a o pacientoch ani nehovorím.

Neexistuje nič frustrujúcejšie ako ocitnúť sa v úlohe prívesku. Neužitočného prívesku. Užitočne som sa cítil dnes dvakrát – najprv som jednej sestričke pomohol odniesť lieky do uzavretého oddelenia. Nato som dostal zdrba, že ako študent za zamknuté dvere k nebezpečným pacientom nesmiem. Ach jo. Štyridsaťkilová jedenapolmetrová žienka sa tam má zvŕtať sama s tromi psychotickými pacientmi a ja, chlap ako hora, musím stáť pred dverami ako žiačik, čo zmeškal vyučovanie.

Ďalších užitočných päť minút som strávil ako strážca vozíka s liekmi, keď od neho lieková sestrička odbiehala roznášať dávky pacientom. Snažil som sa aspoň vypytovať na všetko, čo mi zišlo na um, podľa možnosti v takých intervaloch, aby ma nezaškrtila. Prežili sme to obaja a aj všetci pacienti.

Pomaly sa s nimi zoznamujem. V ponuke sú schizofrénia, schizoafektívna porucha a depresia. Niektorí sú tak vysoko rizikoví, že majú pridelenú stálu hliadku. Treba myslieť na všetky spôsoby, akými by si mohli siahnuť na život, a byť o krok vpredu. Je dosť skľučujúce vidieť ženu, presvedčenú o tom, že v nej žije diabol a ona ho musí zabiť – tým, že zabije seba. Stráviť ako jej strážca osem hodín v kuse by ma snáď presvedčilo, že má pravdu.

Mladík čosi nad dvadsať, nepokojné pohyby, ale je priateľský a komunikatívny. Dodávam si odvahy, lebo tu je všetko o komunikácii, a púšťam sa s ním do rozhovoru. Nezáväzná debata o všedných každodenných veciach – to je začiatok, ako mi vysvetlila moja dnešná tútorka. Zaberá to – pacienti, ktorí sa pri príchode správajú k personálu nepriateľsky a podozrievavo, mu po čase začnú dôverovať, čo je základom terapeutického vzťahu. Tak teda komunikujem o všedných veciach. Napríklad, čím sa ten pacient živí. "Predávam drogy, väčšinou. Strašné sračky," povie veselo.

Ďalší pacient, podstatne menej zhovorčivý. Na otázky odpovedá, ale inak nás má všetkých na háku. Sedí na zemi v spoločenskej miestnosti s balíčkom kariet a po jednej ich rozhadzuje okolo seba. Potom ich pekne pozbiera a odloží. Onedlho ho vidím, ako sedí pri recepcii, v náručí drží plyšového psa. Pýtam sa svojej patrónky, prečo ho nosí so sebou. Krčí plecami. "Asi ho upokojuje," hovorí. Celkom mu rozumiem.

Poobedňajšia šichta je na prd. Jej jedinou výhodou je, že sa ráno môžem do sýtosti vyspať. Ale ten deň sa potom vlečie neuveriteľným spôsobom. Zajtra repríza. Snáď bude lepšie.


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *