Posledný deň praxe v sebe zahŕňal výživný trapas, predávkovanie muffinmi a odcudzením lieku z nemocničných zásob. Na svoju obhajobu v poslednej veci uvádzam, že to bolo neúmyselné. Ubolení pacienti majú totiž všetci do jedného predpísaný paracetamol, čo sestry riešia tým, že pri vydávaní liekov si dotyčný medikament strčia do vrecka a pri pochôdzke ho rozdávajú. Moja dnešná patrónka ma v tomto zmysle inštruovala, ja som to vykonal a až doma som zistil, že mi vo vrecku ostal jeden gram, čiže dve tabletky. Čo už. Beriem to ako honorár za dvojtýždňovú prácu.
Trapas pozostával z toho, že som nič netušiac vpadol do zasadačky, kde sme z nedostatku iných priestorov mali uskladnené tašky. A tam pracovný pohovor. Vrchná sestra zbrunátnela a nie príliš láskavo ma upozornila, že tu nemám čo robiť. Uchmatol som vetrovku a kávu a mazal kade ľahšie. Neskôr som sa jej ospravedlnil a veľavýznamne som dodal, že som dnu vbehol len preto, že na dverách nebola ceduľa Nerušiť, ktorá tam v takýchto prípadoch býva.
Predávkovanie muffinmi bolo asi najpríjemnejšou časťou dňa, pretože pochádzali z kuchyne našej učiteľky a ich servírovanie bolo spojené so záverečným hodnotením. Pre mňa dopadlo vynikajúco, aj keď ctená pedagogička si všimla, že na geriatrii som mal zhruba štvrtinu predošlého entuziazmu. Uistil som ju, že to je len otázkou osobných preferencií a ona súhlasila – napríklad ona nikdy necítila túžbu byť detskou sestrou.
Keď sme si všetci privodili miernu hyperglykémiu, radostne sme sa rozlúčili a odfajkli si tretiu prax. O mesiac bude nasledovať štvrtá a posledná. A po nej si môžem do dotazníka hrdo písať moje povolanie: zdravotná sestra.