Že vraj Slovensko vyhralo čosi vo futbale. Tak blahoželám. Na geriatrii sa bojuje každý deň, o nič menej urputne. O týchto víťazstvách sa v novinách nepíše a verejnosť nad nimi neupadá do eufórie. Možno sú len malé, ale o nič menej dôležité. Občas idú o niečo ľahšie – malá zošúverená Rosalita v rozkvete demencie je poklad celého oddelenia. Stačí sa na ňu zoširoka usmiať a prehodiť pár slov a celá sa rozžiari. Hotový generátor dobrej nálady. Niekedy však treba zabojovať tuhšie.
Deň ôsmy – James. Súpis jeho diagnóz sa blíži desiatemu vydaniu Medzinárodnej klasifikácie chorôb. Alkoholizmus, schizofrénia, depresia, zápal pľúc, vysoký krvný tlak, zlyhávajúce srdce, zväčšená prostata… O všetkom by mohol spokojne vyhlásiť: "Mám." Keby, pravda, to bol dôvod na spokojnosť a keby niečo vyhlasoval. Ale James nevyhlasuje. Sedí, kam ho posadíme, väčšinu dňa pozerá televízor. Uvedomuje si, že je v nemocnici, ale sotva vie, kto je on sám.
Ďalšou diagnózou je dvojitá inkontinencia. Nie žeby mal niečo s mechúrom či zvieračmi, ale jednoducho sa neohlási, že potrebuje na záchod a pustí do plienky, kedy chce. Na prvý pohľad beznádejná situácia. Ibaže sestry sa len tak nedajú. Po pár dňoch experimentovania prišli na to, že ak Jamesa posadia na záchod v rovnakom čase každý deň, vykoná potrebu pekne, kam má. Funguje to na výbornú – dokonca James sa po onom úkone snaží sám utrieť.
Deň deviaty – Francesca. Deväťdesiatdeväťročná Talianka, na ktorú sa najlepšie hodí opis "sešlost věkem". Celé dni drieme v kresle a po nociach nahlas nadáva, na mimoriadnu radosť spolupacientov. Boj s inkontinenciou nikam nevedie, ale máme iný problém. Francesca necíti hlad ani smäd a preto nevidí dôvod, aby jedla, alebo pila. Každý, kto okolo nej ide, sa do nej snaží natlačiť aspoň nejaké tekutiny. Väčšinou si srkne vody, pretože pochopila, že je to jednoduchšie ako sa s nami hádať.
S jedlom je to ale ťažšie. Francesca nemá žiaden problém s prehĺtaním a nie je natoľko podvyživená, aby jej strčili hadičku cez nos do žalúdka. Sotva by to tiež niekam viedlo, pretože pri jej temperamente je viac než isté, že by si pri najbližšej príležitosti otravnú hadičku vytiahla. Tak musí znášať otravný personál. "Nie som hladná," vyhlási pri pohľade na večeru. "No tak, Pulcinella, jesť treba," dohováram jej. Trochu sa zasmeje, Pulcinella je náš interný vtip.
Nečakane slávim dvojité víťazstvo. Francesca sa nielenže podvolí, ale sama berie do ruky vidličku a nakŕmi sa zemiakovou kašou. Nie je to veľa, ale na bojisku geriatrie je to stále víťazstvo.