Deň siedmy prešiel bez nejakých zvláštnych udalostí, ak nepočítame nečakané uvedomenie si, že ma Totálna Brutalistka už nedesí. Stále je síce hrozivá, ale človek si zvykne aj na horšie veci. Bohužiaľ, medzi tieto zvyky ťažko zarátať kombináciu poobedňajšia – ranná služba. Deň ôsmy bol totiž hotovou katastrofou. Všetko hralo proti mne a veru sa nedá povedať, že by som si s tým nejako hrdinsky poradil.
Kto ma videl potulovať sa po oddelení, musel dospieť k záveru, že som ušiel z nejakého tajného laboratória, kde skúmajú zombie. Napriek snahe predávkovať sa kofeínom som väčšinou len tupo na každého pozeral a všetko mi museli vysvetľovať trikrát. Deň sa v takejto tortúre vliekol neuveriteľným tempom. Hocičo som chytil do ruky, sa pokazilo, spadlo, alebo inak vypálilo zle.
Situáciu mi vôbec neuľahčila ani dnešná posádka – všetko ostrieľané príslušníčky starej školy, ktoré komunikujú jednoduchými vetami, ktoré však neznalému ich špeciálneho kódu pripadajú úplne nepochopiteľné. Správne, opäť to bol čas teľacích pohľadov z mojej strany a tichého škrípania zubov z ich strany. Napokon ma posadili za počítač, nech si vyhľadávam lieky, ktorými kŕmime pacientov. V rámci vzdelávania, prirodzene, ale túžba dostať ma z cesty, kým niekoho neprizabijem, bola očividná.
Keď prišiel čas ísť domov, zahanbene som ušiel, cestou sa úprimne personálu ospravedlniac. Pôvodne som si chcel vydýchnuť, že najhoršie je za mnou, ale pani Smola ma v posledných týždňoch obľubuje viac, ako je zdravé. Kdesi som vytratil týždenný lístok. Päťdesiat dolárov v keli. Moju radosť znásobilo už len to, že spolu s lístkom sa stratili aj moje poznámky do školy.
Sedím doma za počítačom. Mal by som písať esej o zdravotnej starostlivosti o Aborigénov. Namiesto tisícich slov moje prsty tvrdohlavu píšu dokola šesť tých istých: Neviem a ani ma to nezaujíma. Mozog je vypnutý. Načim mi nájsť to tajné laboratórium a s úľavou sa pridať k zombíkom.