(Vyzerá to ako reštaurácia, stoly, stoličky, hostia, decentný cigaretový dym, pobehujúci čašníci. Pri vedľajšom stole sú ale dve bidielka a dolieha ku mne rozhovor.)
“Bože, toto by som si nemala dávať, sladké by som fakt nemala…”
“Ále čo si, veď je to len kompót a šľahačka…”
“No veď práve. Tá kopa cukru v kompóte a šľahačka je tiež mastná…”
(mľask, mľask, mľask)
“Tá šľahačka je čistá chémia, neboj. Raz za čas si to môžeme dovoliť, no nie?”
“Hádam áno…”
(Premýšľam, ako vypnúť uši, snažím sa v duchu si spievať mohutný chorál Dies irae. Nepomáha.
“A však dobre vyzeráš, čo chceš…”
“Dobre? Pozri na tie stehná…”
“Ale super ich máš, čo chceš. Videla si môj zadok?”
“Čo máš so zadkom, však je dobrý.”
“Dobre veľký…”
(Smiech. Žmolím servítku a úpenlivo pozerám z okna v nádeji, že niekoho rozkrája električka. Márne.)
“Ty ale Zuzu som včera stretla. Tá dobre pribrala.”
“Fakt?”
“No. Išla som ti z roboty… Vlastne nie, počkaj, predtým som ešte bola na squashi.”
“Ty chodíš na squash?”
“No, raz za čas. Musím s tou svojou riťou niečo robiť…”
“Ale čo trepeš, však máš dobrý zadok. A čo tá Zuza?”
“No, tak ako som teda išla… Ale nebola som na squashi, jasné, bola som v tom novom obchoďáku, vieš, čo hentam otvorili.”
“Hej, viem, ty kokso, ty si tam už bola? Som sa tam chcela pozrieť, ale samej sa mi nechcelo…”
“O nič si nedošla, handry ako z Miletičky a ceny jak v Miláne.”
(Nasleduje nezrozumiteľná časť týkajúca sa textilu. Uľaví sa mi. Čašník prináša jedlo a ja ďakujem svojej jasnozrivosti, že som si neobjednal aj polievku.)
“…no a Zuza tuším vychádzala odtiaľ, a taká pribratá, až som kukala, že či tam bola a čo tam chcela. Vieš, zdalo sa mi, že vychádza odtiaľ, ale neviem, fakticky mohla aj len pozerať do výkladu. Fakt neviem.”
“Kúpila tam niečo?”
“Neviem, mala veľkú tašku. A bohvie, či tam bola. Ale asi by si tam nič nenašla, tam je všetko na také vychudnuté modelky a ona s tou veľkou riťou…”
(Jedovatý chichot. Pomstychtivo zabodnem vidličku do kuracích pŕs.)
“Asi je jej dobre.”
“Mi tak napadlo, nebude ona tehotná? Ja keď som bola tehotná, strašne som pribrala. Doteraz to neviem z toho zadku dať dole.”
“Čo si… Prečo by bola tehotná?”
“No však s tým oným, čo ho vo fitku stretla.”
“S jakým? Nepaktovala ona s tým ženatým?”
“Však on je ženatý.”
“To fakt?”
“No.”
“Ale nie je. Šak keď som s ňou hovorila naposledy, tak nič také nehovorila.”
“No asi sa tým nechváli, že je ženatý.”
“Ty kokso. A tehotná?”
“Si myslíš, že sa rozvedie?”
“Čo si… Nerozvedie. Kvôli Zuze?”
“No ty kokso…”
(Zúrivo mávam na čašníka. Pripomína to zúfalé gestá topiaceho sa.)
“Však aj Milan bol ženatý, pamätáš? A nerozviedol sa. Ale ja som to ani nečakala, však nie som blbá.”
“Ja by som si so ženatým nezačala…”
“Ani ti to neradím. To je fakt otras.”
“Fakt by som nemohla.”
“Ale ja som na rozdiel od Zuzy nebola taká blbá, aby som sa nechala nabúchať.”
“No to fakt…”
(Utekám. A v duchu ľutujem úbohú Zuzu, ktorú tie dve otehotneli. Nabudúce sa lepšie pozriem, kam si sadám.)