Ľudia sa menia. Tak napokon predsa! K lepšiemu či k horšiemu, alebo sa skrátka len na veci dívajú inak ako dajme tomu päť rokov dozadu.
Táto myšlienka ma osvietila hooodne nečakane. Robil som si totiž morské výlety. Odviezť sa milovanou ferrynou na nejaké miesto, kde má zastávku, vylodiť sa a potulovať sa po okolí. Len nech je to pri mori. Neviem, kde sa vo mne tá príchylnosť k rozsiahlym vodným plochám vzala. Možno mi pripomínajú domov, napokon, z jedného mesta na Dunaji som presídlil do druhého a tá rieka so mnou bola vždy.
More je ešte lepšie, prisahám. Je tam viac vody, je živšie, má neporovnateľne krajšiu farbu a keď sa hojdám na lodi nadhadzovanej vlnami, namiesto morskej choroby chytám eufóriu ako dieťa na kolotoči.
Pokojne a spokojne nabíjaný pozitívnou energiou som sa sediac na skale a kochajúc sa pohľadom na tmavomodrozelené more pristihol, že si pohmkávam jednu z tých pesničiek, ktoré by som si nemal ani pohmkávať – S poduškou Řípu pod hlavou, z autorskej dielne Petra Hapku a Michala Horáčka. Naspievala ju totiž sopranistka Magdalena Kožená a asi vás nemusím dlho uisťovať, že môj hlas má ďaleko k školenému a už tobôž k sopránu.
Ale čo tam po hlase – sadla zrazu do situácie ako riť na šerbeľ – je o tej bláznivej, nesmrteľnej a záhadnej túžbe suchozemcov po mori, po všetkom dobrodružnom, fantastickom, dych vyrážajúcom.
No a vtedy prišla tá myšlienka – zaujímavé, tentoraz to nebolo ani na záchode, ani s cigaretou v ruke. Spomenul som si totiž, ako som prvý raz počul album H+H, kde sa objavila. Zvláštne – vtedy som ju sotva mal nervy dopočúvať a nechápal som, prečo do nej preboha strkali opernú speváčku. Jačí ako Viktorka u splavu, text požuje do série nezreteľných zvukov a všetky samohlásky sa zmenia na O.
A vidíte – prešlo pár rokov a tento kúsok sa nenápadne prepracoval medzi moje zďaleka najobľúbenejšie skladby. Pri vhodnej nálade ma pri nej dokonca štípe v očiach. Nedávno som kdesi čítal názor akéhosi amatérskeho kritika (amatérskeho v zmysle nie profesionál, nechcem ho označiť za diletanta), ktorý veľmi spochybňoval zaradenie Řípu na CD toho najlepšieho, čo spomenutá dvojica vytvorila. Tak to ja teda si myslím pravý opak. Patrí tam na čestné miesto. Možno s postupujúcim vekom aj onen recenzent zmení názor a ani si to nevšimne.
Lebo – meníme sa, povedal som si spokojne a pokračoval v prechádzke. Nadelil som si slušnú túru, foťák dostával zabrať (aby mi, samozrejme, vzápätí odišla posledná žijúca pamäťová karta, R.I.P.) a skrátka som si užíval miestnu verziu zimy.
Nohy ma boleli, tak som využil odbočku, ktorá ma podľa cedule mala zaviesť na pláž. Morsky naladený, omočiť si nohy mi pripadlo ako logické vyvrcholenie dňa. Pláž nesklamala, poloprázdna, čistučká, s lákavým morom a jemným pieskom. Po schodíkoch dolu a potom preskackať zopár skál, čo sa tam nakopili. Žiadna prekážka. Tri pozorné kroky a bol som na mieste.
Samozrejme, nudistická pláž. Ako inak.
Život vás naučí v rôznych situáciách ani nehnúť brvou. Stačí dôstojne prejsť na vhodné miesto, aby ste nikomu nezasahovali do osobného priestoru, zložiť si veci a nonšalantne sa vyzliecť. Áno, donaha. Neverili by ste, ako trápne sa dá cítiť, keď ste medzi desiatkami naháčov jediný oblečený a vzbudzujete tak dojem, že ste prišli očumovať.
Keď som si teda tie ubolené nohy čľapkal v prílive, pokračoval som v doterajšom smere úvah. Kde sú tie časy, kedy by ma myšlienka na odhodenie plaviek vyhnala z pláže? Teraz som sa nad tým ani nepozastavil. Je to tým, že konečne som rovnako starý a škaredý ako všetci naokolo na ľubovoľnej nudapláži? Alebo ma už jednoducho netrápi, že k ideálu krásy mám ešte ďalej ako môj hlas k opernému sopránu? A že som presvedčený, že ak sa niekomu nepáčim, nech sa na mňa nedíva?
Meníme sa, zopakoval som si spokojne, keď som sa snažil dostať naspäť do šiat, podľa možnosti tak, aby som väčšinu piesku nezobral so sebou v ponožkách. Meníme sa ako to more. A tak je to dobre.