Tridsať. A sakra!

Poznáte tie hnusné rána, keď už vstávate s pocitom, že ranné prebudenie nebol práve ten najlepší nápad? Tak to sa mi prihodilo dnes. Vyliezal som z postele ako z hrobu, automatika ledva zvládala výkon ranných povinností, ponarážal som ešte aj do stien, ktoré nemám a mozog sa mi polovičnou rýchlosťou rozbehol po pätnástich minútach. Ej, hovorím si, vstávať takto skoro ráno po rituáli 00:35 nie je najlepší nápad.

Zodpovedná časť môjho mozgu ma poopravila: nie je rozumné vykonávať rituál 00:35, keď viem, že ráno skoro vstávam. Ostal som ako obarený. Zodpovednosť? To sa mi kedy prihodilo?

Nie, takéto prebudenia nie sú dobré. Nedostatok spánku, existencia akejsi zodpovednej časti mozgu a navyše vedomie, že už ani omylom nemôžem povedať, že mám 29 rokov – to je hotové predávkovanie negatívnymi javmi. A hneď zrána.

Zachmúrene a stále napoly spiac som sa potácal po vonku, zatiaľ čo môj rozčuľujúco mladý pes plný energie behal okolo. Zodpovedná časť mozgu, a sakra! Zodpovedne platím účty a splácam úver. Chodím spať čosi po desiatej, lebo nedostatok spánku ma ničí viac ako súčasná vláda. Už sa nemôžem len tak zdvihnúť a niekam ísť, lebo treba myslieť na psa a domáce rastlinstvo. Nemôžem vzdorne podať zo dňa na deň výpoveď, lebo mám na krku hypotekárny nôž.

Ešte aj jačanie na psa, aby zastal, kým vbehne pod kolesá auta mi pripadalo ako desivo zodpovedný akt. Pritom – po väčšinu svojho života som bol viac či menej zodpovedný aspoň sám za seba. Za tridsiatnika ma vďaka výzoru považujú už minimálne päť rokov a nijako ma to netankuje. Ale dnešné ráno mi to vôbec nepripadlo ako dobré.

Mám také etapy – môj pocitový vek sa oneskoruje za kalendárom. Asi do dvadsiatich piatich som mal stále pocit, že mám dvadsaťjedna. Potom až do dvadsiatich ôsmich som mal stále dvadsaťpäť. A teraz mám dvadsaťosem a neviem, kedy sa to dostane k tej tridsiatke. Je to také nepríjemné číslo. Za mladého vás už označujú len ľudia od štyridsať vyššie. Máte sa sústreďovať na budovanie kariéry, rozmnožovanie a využívať vhodnú kombináciu dostatku síl a nazbieraných skúseností.

Pes sa obzeral, prečo naňho neziapem, aby okamžite zliezol z cesty a znechutene sa vrátil. Drgol do mňa ňufákom, aby som sa láskavo prebral zo zamyslenia a zachraňoval ho pred tragédiou. A vzápätí začali prichádzať prvé narodeninové blahoželania. Boli skvelé. Vítali ma medzi dospelými a zrelými a starobinec sľubovali až po dlhom čase.

Nič to, že to boli zväčša starší príbuzní, ktorým sa už skracuje potreba spánku tak, že sú skoro ráno hore. Už viem, že čo mladší, mi budú kondolovať k smrti mojej mladosti, pasujú ma za archeologický nález, poblahoželajú k polovici života za sebou a poniektorí extra zlomyseľní vyhlásia, že už ťahám štyridsiatku.

Zrazu ma to netrápilo. Vrešťal som na psa, aby sa neopovážil vystrčiť ani len ňufák z chodníka a obaja sme sa z toho tešili.


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *