Za plotom je tráva zelenšia, ale spása ju rovnaký šimeľ

Vyrastal som v krušných časoch vlády jednej strany, kde okrem iného neustále hrozilo, že toaletný papier nebude a objaví sa ten hrôzostrašný nekrepovaný, ktorý na účel toaletného papiera v žiadnom prípade nemôže slúžiť.

Žiaden div, že je vo mne hlboko zakorenené presvedčenie, že vo vyspelých krajinách je všetko lepšie. Že ľudia sa na vás usmievajú, nič nie je problémom a dosiahnete, čo len chcete, za predpokladu, že na to máte – peniaze, schopnosti či možnosti. Čakala ma krutá revízia naivného presvedčenia.

Nebola až taká bolestivá, pretože naivitu som pobral v obmedzených množstvách, ale i tak. Ešteže to začalo nevinne, prvý raz som si to naplno uvedomil, keď sa k nám začali importovať Pokémoni. Vtedy som si povedal, že bez niektorých vecí by sme sa celkom obišli.

Od tých čias sa to už len viezlo s ďalšími importovanými vecami či javmi. A keď som radikálne zmenil svoje zemepisné súradnice, čakala ma dvojitá porcia. Napríklad – vedeli ste, že v Austrálii je internet záležitosť pomalá a neslušne drahá? Že za webhostingové služby sa na Slovensku platia zlomkové ceny oproti svetu? Alebo že za prevod peňazí z vášho účtu na iný účet zaplatíte poplatok 33 austrálskych dolárov, čiže vyše 500 slovenských korún?

Že v Austrálii byrokracia bujnie viac ako radostne, som už mal možnosť sa presvedčiť – napokon, aby podmienkou získania práce upratovačky bol potrebný certifikát o absolvovaní kurzu pre upratovačky, to už by rozplakalo aj Chucka Norrisa.

Že kult Veľkého Šimľa tu prekvitá v plnej sile, som zistil skôr, ako by mi to bolo milé. Jeho kňažky si nanešťastie našli cestu aj do školskej administratívy a zo všetkých síl plnia svoje poslanie znepríjemniť život čo najviac ľuďom a v čo najväčšej možnej miere.

Našťastie nie som úplne bezmocný a navyše mám dobrého agenta. Šimľove kňažky si prácu dôsledne delia a zakaždým s nami komunikuje iná, aby sme zakaždým museli všetko vysvetľovať odznova.

Strategicky rozbehli proces prijímania nových študentov a v jeho polovici zvýšili poplatok za školu. Akosi sa však neunúvali oznámiť komukoľvek ich nové prepočty, tak samozrejme odo mňa dostali menej, než čakali. A tak som pekne platil na dvakrát, aj s dvoma poplatkami banke.

Keďže som si zdravotnú poistku nevybavoval cez melbournský chrám Veľkého Šimľa, jeho obyvateľky ma potrestali nutnosťou vybaviť si v poisťovni papier, že som naozaj poistený.

Cestou z banky do poisťovne som si už v úplnom strese nepríčetne spieval vianočné koledy a keď sa ma milá teta v poisťovni spýtala, čože od nej chcem, mal som čo robiť, aby som nezanôtil: Povedzte nám, pastuškovia, čo ste videli…

Všetko vybavené, utiahol som sa do parku s kávou a čučoriedkovým muffinom, ignorujúc nesúhlasné pokašliavanie osobnej váhy doma v kúpeľni. Stres zo mňa pomaly opadával, dokonca som už začal uvažovať dostatočne triezvo, aby som pripustil, že olovrantovať v parku počas dažďa nie je najlepší nápad.

Zúfalo som hľadal nejakú pozitívnu myšlienku. Našiel som ju medzi dvoma sústami. Znela: Rozhodne, na Slovensku takéto dobré muffiny nenájdete. Nikde.

A s Veľkým Šimľom a jeho kňažkami sa ešte porátam. Mňa neporazia!


Facebook

G+