Zákonitosti Popolušky

Zafúľané nedovzdelané dievča švacne o zem orech a hľa – zrazu pred nami stojí krásna mladá dáma so spôsobmi šľachtičnej, mašírujúc na zámok uloviť kvalitný materiál na vydaj.

Škaredé kačiatko sa jedného dňa zobudí, ide si vymyť škamry z očí, neveriaco kuká na hladinu, odkiaľ na neho zíza naspäť krásna labuť – aspoň teda nakoľko môže byť ktokoľvek čerstvo po prebudení krásny.

Prostoduchá dáma v rokoch sa aj so svojou jednoduchou vizážou postaví na javisko, otvorí ústa a zaspieva ako slávik. Británia a vzápätí celý svet jej padnú k nohám. Popolušky tohto sveta jasajú – opäť raz prečúrali princezné. Popolušky tohto sveta ešte nepochopili, kam sa svojím víťazstvom dostali.

Ľud Popolušky miluje. Nie preto, že sú krásne, šikovné a prešibané, ale jednoducho preto, že sú Popolušky. Keby Susan Boyle mala krásne veľké oči a štyridsať kíl, z ktorých väčšinu by tvorili jej kozy, porotcovia by do jedného povedali: “No spievali ste síce pekne, ale my hľadáme niečo zaujímavé.”

Ak by na javisko vypochodoval Adonis a zatrilkoval Nessun Dorma, dočkal by sa rovnakej odpovede. Ešteže si to nôtil upotený Paul Potts. Keď Slovensko po tretí raz hľadalo Superstar, našlo ju v podobe zúfalo nezrelej mladistvej dievčinky, ktorá však, aleluja, mala pohnutý osud.

Popolušky sa vynárajú, aby zatienili všetky tie dokonalé princezné s porcelánovou pleťou a princov s dych berúcimi brušnými svalmi. Na javisko ich dovedú, lebo sú od narodenia slepé. Medzi účastníkmi reality show si diváci neomylne vyberú tých najvýstrednejších a najviac sa odlišujúcich, aby im na chvíľu dali pocítiť, že sú akceptovaní a milovaní. Popoluška dáva kapele signál, aby spustila svadobný pochod, vlečie princa k oltáru a hrdličky zbesilo poletujú okolo, vyplašené búrlivým potleskom a ováciami publika. Všetko dobre skončilo.

Popoluška sedí na zámku a je frustrovaná. Stala sa princeznou a nikoho už nezaujíma. Je tam toho, ďalšia z radu mnohých. Prechádza sa znudene po záhrade, lebo nemá čo robiť, a keď na ňu dopadne holubie hovno, pochopí: rozprávky je koniec. Koho zaujíma, že princ sa tak namotal na maličké nôžky, že zdrhol do Číny slintať nad gejšami?

Ostatným Popoluškám to tiež pomaly dochádza – prebojovali sa na piedestál princezien, a keď potlesk doznel, všimli si, že stoja na tribúne so stovkami ostatných a publikum upiera zraky na opačnú stranu, odkiaľ sa už neistým krokom blíži ďalšia popolom znečistená osoba.

“Ale ja som krásna, šikovná a prešibaná!” vykríkne zúfalo Popoluška.

“Pche. To sme všetky,” utrúsi pohŕdavo jedna z princezien. Ťažko povedať, či to bola Šípková Ruženka alebo Snehulienka. Sú už jedna ako druhá.

“Ale… ja som… iná!” zašepká Popoluška pomedzi slzy.

Princezná, ktorá bola možno kedysi zlatou a kedysi pannou, sa zlomí v páse: “Bola si. Aj my sme boli.”

Viac už Popoluška nepočuje. Publikum buráca. Na pódiu nesmelo stojí otrhaná dievčina a na otázku moderátora, ako sa volá, len hanblivo sklopí zrak a nezrozumiteľne zamrmle: “Popoluška.”


Facebook

G+