Prízrak

Ako vznikla táto poviedka, si vôbec nepamätám. Ale vznikla a myslím, že je celkom dobrá, aj keď mi k srdcu nijako zvlášť neprirástla. Solídne ma obhájila v súťaži Cena Gustáva Reussa, v roku 1999 (bože, to už má naozaj desať rokov?) som sa s ňou prebojoval na druhé miesto.

To bolo tiež najvyššie umiestnenie v CGR, ale byť porazený Štefanom Huslicom nie je žiadna hanba. Pri vyhlasovaní výsledkov sme sa pri preberaní piatich ocenení vystriedali traja – ja som zároveň získal cenu pre najmladšieho finalistu a Saša Pavelková obsadila tretie miesto a získala Cenu mesta Revúca. Bolo celkom vtipné, ako sme si tam podávali štafetu…


Ráno som hneď zdeptal dievčinu v čiernom, hrubých okuliaroch a s vlasmi zastrihnutými do podoby hríba. Akonáhle som jej vysvetlil, že jej poézia je proletárska, rozplakala sa a ušla.

Potom to bolo chvíľu nebezpečné, pretože ma otravoval robotník (vždy čistulinko vydrhnutý a v zle padnúcom zelenom obleku), presvedčený o hĺbke svojho talentu. Bol to jeden z tých najvytrvalejších, keď som mu vyčítal, že v jeho poviedkach je primálo erotiky, na ďalší raz doniesol pornografiu. Bola fakt vynikajúca a jednoznačne som mu objasnil, že ako prispievateľ hociktorého pornomagazínu by mal fantastický úspech. Vtedy sa smrteľne urazil a chcel ma tými svojimi medvedími labami inzultovať. Od tých čias opäť nosil grafomanické pindy.

Skončili návštevy, ktoré som viacmenej úspešne zdrvil, takže som sa mohol pohodlne vyvaliť a čítať ďalšie výgrcky ďalších chumajov bez kvapôčky talentu. Keďže ma v úrade mimo návštev nepotrebovali, zbalil som si dnešnú poštu a zahvízdal na prízrak, že ideme.

Bola to akási vzbura proti jeho prítomnosti, to veľkopanské písknutie. Aj tak vždy išiel za mnou. Už som si naň ako-tak zvykol, manželka konieckoncov tiež. Ako ľahší prípad som mal dovolené zavrieť sa s ňou do spálne aj bez prízraku. Celkom ma to tešilo. Ani na záchod za mnou nechodil a v kúpeľni mi nevadil. Buď bol chlap, alebo niečo bezpohlavné. Neviem, veď bol prízrak, hahaha…

Doma som sa vyvalil do kresla, nasadil si intenz a oddal sa perverznej rozkoši z diel všetkých tých neschopných grafomanov. Ak ma niečo nudilo až príliš, vyrazil som disk z intenzu a načmáral si patričnú poznámku. Už keď som si poštu bral, mi jedna obálka pripadala podozrivá – a s potešením som zistil, že moje najhoršie predtuchy sa splnili. Vnútri bolo pár listov papiera. A na nich poviedočka napísaná počítačom. Skoro som zaerdžal od radosti. Hlupáci, ktorí boli povznesení nad tvorbu pre intenz, ma tešili najviac. Začítal som sa.

A čítal som.

A čítal.

Hltal som tie písmenká ako po týždni hladovky. Nie, toto nebolo možné. Niekto hore sa musel pomýliť. Keď delili poštu.

Pristihol som sa, ako bez pohnutia zízam do prázdna, dočítaná poviedka leží na zemi a poťahujem z cigarety. Prízrak stál takmer predo mnou a nabetón sa tváril prísne. Ignoroval som ho. Fajčenie mi k skráteniu jeho prítomnosti určite nepomôže, ale niekedy si jednoducho treba stanoviť priority. Človek skrátka musí mať nejakú neresť, a keďže som šťastne ženatý, pornografia ma príliš neberie. Radšej mali zakázať ju a povoliť cigarety, dofrasa.

Nie, toto rozhodne nemôže byť nič iné, len omyl, rozhodol som sa. Zajtra sa to všetko vysvetlí. Musí sa to vysvetliť.


Jediný svieži duch v celej zatuchnutej inštitúcii sídlil pred kanceláriou riaditeľa a usmieval sa. Sekretárka Ingrid, vynikajúco vyzerajúca, pohotová, bystrá a s geniálnou pamäťou. Zažiarila na mňa úsmevom a zašvitorila: “Dobré ráno, pán Bertram!”

“Dobré, Ingrid. Nerád vám to hovorím, ale asi ste vy – alebo pán riaditeľ – niečo poplietli. Ku mne sa dostala vec, ktorá u mňa fakt nemá čo robiť.”

Ingrid, vydesená možnosťou svojho omylu, prísne zazrela na obálku, ktorú som jej podával, a opäť sa rozsvietila: “Ale kdeže, pán Bertram. Ale,” stíšila hlas, “pán riaditeľ hovoril, že sem zrejme kvôli tomu prídete. A že vás mám uviesť.”

Spotil som sa. Z tohto nepozeralo nič dobré. “Tak ma uveďte, prosím,” povedal som trochu priškrteným hlasom. Ingrid na mňa spiklenecky žmurkla a uviedla ma.

Prízrak sa vliekol za nami, pre neho autorita riaditeľa znamenala prd. Aspoň sa mohol porozprávať s riaditeľovým prízrakom, bol som si istý, že ho má. Občas sa nervózne strhol a pozrel mimo. Vedel sa síce slušne ovládať, ale na mňa nemal. Okrem manželky nikto nevedel, že mám prízrak.

“Servus, Bertram,” vyteperil sa riaditeľ spoza stola a podal mi ruku.

“Ahoj,” pozdravil som zničene. “Čo si to na mňa ušil?”

“O čom to hovoríš?” zatváril sa riaditeľ nechápavo a podľa jeho nervózneho pohľadu bokom som usúdil, že jeho prízrak sa zahniezdil.

“O tejto poviedke,” položil som ju na stôl – najradšej by som ju šmaril, ale to som sa predsa len neodvážil. “Tak sa zdá, že omylom si mi ju nepridelil.”

“Omylom nie,” priznal riaditeľ, ani sa nenamáhal na ňu pozrieť.

“Panebože, ale veď je dobrá!!!” vykríkol som zúfalo.

“Mno áno, možno to je jej problém,” naznačil riaditeľ a upresnil: “Respektíve problém jej autora.”

Moje potné žľazy sa opäť zaktivizovali. Vec bola vážnejšia, než som si sprvu myslel.

“Pán autor k nám už dochádza dosť dlho. Bohužiaľ, hoci nemá problémy so štylistikou, gramatikou, ideové vyznenie jeho diel je viac ako rozporuplné,” zarecitoval riaditeľ a pokyvkal hlavou.

“Všimol som si,” nastavil som sa do strehu.

“Tak vidíš,” vztýčil riaditeľ prst. Najradšej by som mu ho odťal. “Preto som sa rozhodol, že autora pridelím tebe. Si skúsený pracovník, iste z neho niečo dostaneš. Je to taký vážny prípad, že si určite zlepšíš kredit,” dodal a významne sa zahľadel nad moje plece.

Myklo mnou. Až potom mi svitlo. O prítomnosti prízraku sú informovaní asi aj nadriadení. A riaditeľ sa mi chcel oplatiť za zopár láskavostí, ktoré som mu už preukázal. Vlastne o nič nejde. Takýchto prípadov máme denne dosť.

Môj prízrak našťastie stratil o tento rozhovor záujem a ja by som mal vlastne riaditeľovi poďakovať, ale nijako mi to nešlo z úst. Vzal som papiere zo stola, akoby to bolo niečo zhnité a prenikavo páchnuce, a pobral sa preč.


Bol mladý a tak zúfalo obyčajný, až ma to prekvapilo. Pri svojej práci som sa denne stretával s kadejakými typmi – od robotníkov cez ženy v domácnosti až po výstredných pseudointelektuálov. Chlapcovi sediacemu pokojne oproti mne chýbal akýkoľvek znak, podľa ktorého by som ho mohol zaradiť a zvoliť podľa toho taktiku ďalšieho postupu. Možno len oči. Asi to spôsobovala len ich sivá farba, ale boli také prenikavé, že som mal čo robiť, aby som sa do nich dokázal dívať.

A bola tu ešte poviedka. Chytala ma z nej hrôza. Keby som ju nebol dostal už včera, bol by som si istý, že to mám za trest – to fajčenie! Chvíľu som uvažoval nad tým, že sa predsa len dám na tú pornografiu.

“Ehm,” začal som konverzáciu, loviac na stole, akoby som si nemohol spomenúť, ktorá poviedka je tá jeho. “Aha, to ste vy, ten na papieri?” odvážil som sa zdvihnúť zrak. Prisvedčil.

“Zvláštne, prečo nepoužívate intenz?” vypálil som. Jednak mi cez pery nešli zvyčajné kecy, jednak ma to skutočne zaujímalo.

Autor sa zatváril trochu zahanbene. “Viete, začal som na intenze… ale moja priateľka si raz nasadila jeden z diskov… Bolo to trochu prisilné…”

“Prisilné?” nabádal som ho, aby to trochu ujasnil.

“Musela sa dávať dokopy na psychiatrii,” sklopil zrak. “A keď sa vrátila, musel som jej sľúbiť, že v živote už na intenz nesiahnem.”

Kurva pot!

Veril som mu každé slovo. Tá poviedka ma roztriasla už na papieri, keby bola na intenze a ten poriadne vypeckovaný, mozog by mi vytiekol ušami.

“Áno,” preglgol som. Prízrak sa stále obšmietal okolo, možno tušil, že ak zvládnem tohto mládenčeka, príde o džob. “Zaujímavé.”

Zhlboka som sa nadýchol a pustil sa do toho. “Takže aby som to skrátil. Príbeh je dosť silný, štylistika slušne zvládnutá… Ale jedna vec mi tam nesedí.”

“Ideové vyznenie,” zaiskrilo mu v očiach, i keď sa naďalej tváril vážne.

“Mladý muž, z poviedky nie je jasné, že sa odohráva na našom území. Okrem toho postavy reagujú… No, nie celkom v súlade s našou morálkou.”

“Iste. Veď o to ide,” súhlasil a naširoko sa usmial.

“Vy to robíte naschvál?”

“Samozrejme. Reakcie v súlade s morálkou vidíme denne okolo seba, treba predsa ľudí upozorniť aj na to, že nie všetci sa tak správajú,” vyhlásil nevinne.

To už hádam lapal po dychu aj môj prízrak.

“Ale… Vy tú pokrivenú morálku priam ospevujete!” vyrazil som zo seba.

“To je len uhol pohľadu,” odsmečoval.

“V žiadnom prípade!” vykríkol som sa na jedenástich príkladoch som mu dokázal, ako sa jeho postavy nezlučujú s našou morálkou. Len prikyvoval a usmieval sa.

“To všetko ale neznamená, že sa s tým aj stotožňujem a nabádam ľudí, aby robili to isté,” povedal, keď som skončil.

“Ale nevidno, že ich postoj odsudzujete!” zajasal som. “A práve to vášmu dielu chýba. Trochu… uvedomelosti! Čitateľ musí vedieť, na čej strane stojíte a koho správanie odsudzujete!”

“Čitateľ snáď nie je taký blbý, aby to nepochopil.”

Je, chcel som povedať, ale prízrak tak nastražil uši, že som to radšej prehltol. “V súčasnom umení nie je miesto pre dvojznačnosti a inotaje. Máte čo tajiť? Nemáte! Náš človek sa díva na hrdinov literárnych diel ako na svoje vzory! A vy – čo mu ponúknete? Hrdinov, ktorí riešia komplikované situácie samovraždou, osamelých outsiderov, homosexuálov! Viete, kam to povedie, keď vy sa pokojne tvárite, akoby neexistoval paragraf stodvadsaťštyri? Veď človek dospeje k názoru, že keď muž spí s mužom, je to vlastne úplne v poriadku!”

“Ešte prízraky,” našepkal mi. “Áno, to je ďalšia vec,” nasadil som si okuliare a ďobal prstom na miesto v texte, kde sa vyskytovali. “Zneisťujete čitateľov…” zasekol som sa. Chytil som sa ako posledný hlupák. Pozrel som naňho. Bavil sa. On sa na tom kráľovsky bavil!

“Namiesto uvedomelej výchovy občana ho znepokojujete. Kladie si otázky, na ktoré mu neodpoviete. A umenie je práve na to, aby odpovedalo na základné otázky ľudského bytia!” zavŕšil som sucho. Koniec. Viac už nezvládam.

“Uvedomelá výchova? Má jej dosť už v škôlke, v škole, na pracovisku, v televízii, v spoločenskom živote,” vyratúval a prepichoval ma pohľadom.

“Neoddeliteľnú súčasť občianskej výchovy tvorí aj literatúra. Na relax bez rozmýšľania tu máme pornografiu,” precedil som. Ha! Konečne som na to prišiel!

“To nemusím,” uškrnul sa. “Nemám na to dosť skúseností.”

“A s homosexualitou áno?” podpichol som ho. Juj, keby som mu tak mohol prišiť stodvadsaťštvorku!

“Bohužiaľ,” zavrtel hlavou. “Priateľku by to naštvalo.” Že bohužiaľ!

“V každom prípade,” vrátil som mu poviedku, “túto považujem za beznádejnú. Keď budete mať niečo lepšie, pošlite mi to.”

“Iste,” ukázal zuby a vypadol.

Oprel som sa a zavrel som oči. Pot sa zo mňa len tak lial. Antiperspirant pre mimoriadne aktívnych mužov to nezvládal. Príjemná vôňa bola minulosťou. Zdvihol som slúchadlo a zavolal Ingrid.

“Prosím vás, prepojte ma na riaditeľa,” zašepkal som zničene. Ingrid mi poslala do ucha svieže zaštebotanie a v slúchadle cvaklo.

“Je to beznádejný prípad,” povedal som z posledných síl, keď sa riaditeľ ozval. Ani som mu nemusel vysvetľovať, čo mám na mysli.

“Čo navrhuješ?” spýtal sa.

Zavrieť krám. “Neviem, azda by sa mohlo preveriť podozrenie na stodvadsaťštvorku…” zahabkal som neisto.

Riaditeľ netrpezlivo odfrkol: “To sme tu už mali. Tým nás len provokuje. Rozumieš, provokuje! To je na tom to najhoršie. Keby sa aspoň zdvorilo niektorým témam vyhol, ale hocičo mu jeho predchádzajúci lektor vytkol, v nasledujúcej poviedke to ešte len vyakcentoval!”

“To ale znamená…” vyschlo mi v hrdle. Odkašľal som si. “Že on má zbierku poviedok, ktorá…”

“Ktorá okrem toho, že je ideovo závadná, by po prevedení na intenz mohla zabíjať,” dokončil riaditeľ za mňa.

“Každý intenz má predsa poistku,” namietol som.

“Ktorá sa dá ľahučko odstrániť,” dopovedal. Mal pravdu. Ani ja som ju nepoužíval. Na chvíľu zavládlo ticho. Potom sa napäto ozval. “Čo teda navrhuješ?”

“Ja… Azda zvýšiť tlak, zmeniť prístup…” koktal som neisto.

“Je nebezpečný.”

“Zvládnem to.”

“Nechceš navrhnúť mimoriadne opatrenie?”

Zízal som do diaľky. Takže o to tu išlo.

“Ja predsa nemôžem navrhnúť mimoriadne opatrenie,” zachrapčal som.

“Každý samostatný referent-cenzor ho môže navrhnúť.”

“Nie, nie, zatiaľ nie… Konieckoncov, je to mimoriadne opatrenie,” takmer som šepkal. Z riaditeľovho hlasu zaznievalo sklamanie: “Ako myslíš. Ale neváhaj dlho.”

Zložil som opatrne slúchadlo, ale vykĺzlo mi zo spotenej ruky a zarachotilo na stole. Bezmyšlienkovite som ho uložil na miesto.

Mimoriadne opatrenie!

Nevinný chirurgický zákrok. Bežná vec. Nevyliečiteľní jedinci sa zbavia problémov jednak svojich, jednak ako prevencia na ochranu spoločnosti…

O niečo lepšie ako trest smrti.

O niečo lepšie ako vražda.

Neprítomne som vstal, na sekretariáte som zahlásil, že keby ma niekto hľadal, som už dva roky mŕtvy, a dotackal som sa domov. Cigarety sa mi minuli. Zapol som si teda pornokanál, ale dej na obrazovke mi pripadal, akoby sa odohrával v mäsiarstve.


Nemohol som sa na nič sústrediť. Kôpka diskov do intenzu ležala nepovšimnutá na stole. Vedľa obálky formátu A4. Neodvažoval som sa ju otvoriť. Vyakcentované? Čo ešte mohol vyakcentovať?

Triasli sa mi ruky, obálku som takmer úplne potrhal, kým som z nej vydoloval kôpku papiera. Posledný nádych. Vrhol som sa do toho.

Ani samopal nemohol byť účinnejší. Každé slovo sa mi zavŕtavalo do svalov a vnútorností, trhalo ich s pomalou a bolestivou rozkošou. Chcel som odhodiť papiere, ale čierne písmenká sa držali mojich rúk ako mravce hryzadlami, a každú stránku som pustil až vtedy, keď ju zmagnetizované oči dočítali.

Bolo to o prízrakoch.

Dusil som sa. Vytriešťal som oči na svoj tieň, ktorý zacítil, že niečo nie je v poriadku a podozrievavo sa mrvil.

Posledné náznaky pokoja sa stratili. Chodil som po kancelárii a hrýzol si nechty. Zúfalo som túžil po cigarete. Po hocičom. Hlavne aby som nebol samostatný referent-cenzor. Aby som nemal na stole tú poviedku. Aby som vôbec nebol…

Posledný pokus, prebleslo mi hlavou.


„Je to stále horšie a horšie,” povedal som mrazivo. Dolu chrbtom mi stekal rozjarený potôčik. „Musím vás upozorniť, že nevidím ďalší dôvod ďalej sa vami zaoberať.”

Usmieval sa. Hotový anjelik. „Ideové vyznenie?” spýtal sa súcitne.

„Neviem, prečo by sme vôbec mali túto vašu poviedku rozoberať,” odsekol som. Zdvihol obočie a nahol sa dopredu. Toto bolo preňho niečo nové.

„Pozrite sa, mladý muž,” snažil som sa pôsobiť otcovsky. „Toto vám nikto nevydá, a ak sa naďalej budete snažiť šíriť to, koledujete si o problémy.”

Vyškieral sa. Môjtybože, on si to skutočne vychutnával!

„Máme predsa demokraciu. Je sloboda!” rozpažil ruky.

„A vy ju ohrozujete,” upozornil som ho. Z podpazušia mi odkvaplo na bok.

„Ako?” spýtal sa šelmovsky.

Nedal som sa opäť zatiahnuť do debaty. „Všetko sme si už povedali. Radím vám, prestaňte písať!”

Sklamane vstal. „A toto je Bertram zvaný Drvič palcov?” zatiahol sklamane. Od dverí sa ešte otočil a huncútsky žmurkol: „Dúfam, že s mojím ďalším lektorom si užijem viac zábavy!”

Díval som sa na dvere a striasalo ma. Prízrak sa producíroval predo mnou. Nezniesol som jeho prítomnosť. Chcel som sa ho čo najskôr zbaviť. To tá prekliata poviedka! Písal v nej o veciach, ktoré nijako nemohol poznať, ale predsa ich opísal tak, že som mal zo žalúdka vlhkú handru. Upozornil ma na veci, ktoré som si doteraz nevšimol.

Zdvihol som telefón.

„Ingrid,” oslovil som ju pokojne, „mohli by ste mi, prosím vás, priniesť tlačivo M-14? A rovno ho zaregistrujte. Podpíšem vám prevzatie.”

„Ajaj, ďalší?” začvirikala Ingrid. „Hneď to bude, pán Bertram. Mám okolo vás cestu, predstavte si, Baktéria si vypýtala dve!”

„Ďakujem vám,” prerušil som ju a zložil. Nemal som chuť smiať sa na kolegyni, ktorú ktovieprečo nazvali Baktéria.

M-14. Tlačivo. Bolo to jednoduché. Stačilo vypísať. Stačilo si nepredstavovať sivé oči bez štipky života, hlavu oholenú po zákroku…

Volal mi riaditeľ a zablahoželal mi, no ja som sa strašne túžil dostať domov a osprchovať sa. Bol som úplne mokrý a páchol som.

Môj prízrak onedlho stiahli.

Horšie je, že na odvolanie toho druhého nemajú dostatok právomocí.

[ssba_hide]
[ssba]

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.