Smrť v trolejbuse číslo 206

Človek sa niekedy vypne k neuveriteľným výkonom. Keď mi prišlo pozvanie vystúpiť na Literárnych revoch Dada Nagya, horúčkovito som premýšľal, čo zo svojej tvorby tam prečítam. Chcel som niečo ucelené, krátke, zaujímavé a vtipné, aby som zbytočne netýral publikum. So zdesením som zistil, že nič také nemám. A tak mi neostalo nič iné, len to napísať. Výsledkom je táto poviedka, ktorá síce opäť hovorí o Smrti ako reálnej osobe, ale napodiv to nie je horor. A čo je najdôležitejšie, publikum sa bavilo. Misia splnená!

Vzhľadom na to, že Jozef bol čudák od narodenia, bolo dosť prekvapujúce, že niečo také sa stalo, až keď mal tridsaťdva rokov. Nie žeby sa mu dovtedy nestávali čudné veci. Všetko to malo pôvod v jednej nikdy nevyriešenej záhade jeho detstva. U starej mamy na dedine sa záhadným spôsobom oslobodilo z chlieva prasa určené na zabíjačku. Napriek tomu, že nijako nemohlo tušiť, aký osud ho čaká, akosi sa mu podarilo otvoriť dvierka na chlieve a zmiznúť. Doslova zmiznúť, pretože z dvora nemalo ako uniknúť, a predsa to dokázalo.

Také niečo sa tu ešte nestalo, zhodli sa domáci a poisťovňa odmietla starej mame preplatiť náhradu škody za nezvestnú sviňu.

„To je znamenie,” povedala stará mama veľavýznamne, ale nikto nevedel, aké znamenie.

Jozef však mal pocit, že to má byť jeho znamenie. Akosi tušil, že zmiznuté prasa má nejakú spojitosť s ním. Mal zvieratá rád a vopred avizoval svoj nesúhlas s usmrtením úbohej prasnice. Potom musel rodičom slávnostne odprisahať, že v mysterióznom úteku prasaťa nemá prsty a neotváral chliev ani bránku z dvora.

Hlboká nedôvera jeho rodičov ho zranila a uzavrel sa do seba. V tomto stave pretrvával aj v ten príjemný jarný deň, presne v ten, keď mrazy ustúpili dvadsaťstupňovým teplotám. Jozef, uzavretý do seba sedel vo štvorici sedadiel trolejbusu číslo 206 a uprene sa díval do Nikam.

Slečna s bujným poprsím nedokonale uzavretým v bielej blúzke si jeho pohľad zjavne vysvetlila mylne. V tretej minúte dopravnej zápchy sa pobúrene ozvala: „Čo na mňa tak zízate?”

Jozef v rozpore so svojimi zvyklosťami pochopil, že ho niekto oslovil a jeho zrak sa z Nikde zaostril na peknú tváričku oproti. „Prosím? Mohli by ste mi to zopakovať?” spýtal sa zdvorilo.

„Čo na mňa tak zízate?” zopakovala slečna hlasnejšie.

„Nezízal som na vás,” odporoval.

„Zízali ste mi rovno… na mňa!” trvala na svojom slečna.

Snažil sa ju vyviesť z omylu. „Nie, slečna, naozaj nie. Díval som sa do Nikam.”

„A čo ste tam videli?” spýtala sa uštipačne. Táto otázka ho prekvapila. Doteraz každý, kto ho pristihol dívať sa do Nikam, automaticky predpokladal, že tam nevidel nič.

„Zatiaľ som nevidel nič. Ale dosť často tam vidno neviditeľné veci,” povedal neisto.

Nevädzovomodré oči sa rozšírili pochopením a majiteľka bujného poprsia sa súcitne usmiala. „Ach tak. V tom prípade nech sa páči, pokojne tam zízajte aj naďalej.”

Slečna si zjavne myslela, že Jozef smeruje na psychiatriu. To ho upokojilo, pretože na také reakcie bol zvyknutý. Využil preto povolenie, ktoré mu udelila a ďalej zízal do Nikam. Bolo to k spokojnosti všetkých zúčastnených, pretože Nikam bolo v tej chvíli práve dvadsať centimetrov nad pravým plecom peknej slečny.

A zrazu tam uvidel Smrť.

To ho zaujalo, preto sa na ňu zadíval pozornejšie. Videl už všelijaké vyobrazenia a čítal už rôzne opisy Smrti, ale ešte nikdy nepočul, že Smrť nosí tesilovú sukňu, tyrkysovú blúzku a má trvalú. Vôbec sa neblížila predstave čohosi kostnatého, naopak, jej nadváha nebezpečne koketovala s obezitou.

Smrť si všimla, že ju pozoruje. „Čo na mňa tak zízate?” oborila sa na neho.

Jozef preto zaostril zrak na pravé plece slečny s bujným poprsím. Keď odvrátil pohľad od Nikam, neviditeľné veci zväčša zmizli, preto ho mierne znepokojovalo, že stále vidí tyrkysovú blúzku veľkosti vojenského stanu.

„Ú,” povedal zrazu mladík, ktorý sedel cez uličku. Pokúšal sa pohľadom obsiahnuť Smrť, ale zjavne mu v tom bránili príliš stiahnuté zreničky.

Jozef sa nervózne obzrel. Niekoľko cestujúcich vážnym pohľadom sledovalo Smrť. Po chvíli si to všimla aj ona.

„Ach, dokelu,” zneistela.

Majiteľka bujného poprsia sa obzrela.

Smrť vyzerala načisto vyvedená z konceptu. Po chvíli trápneho ticha ukázala na Jozefa. „Čo to má znamenať?”

Jozef nevedel, preto mlčal.

„Ste sa tu objavili,” vysvetlil mladík a rozradostene sa usmieval.

Slečna s bujným poprsím sa znova obzrela. Smrť jej vrátila nahnevaný pohľad. „Prestaňte na mňa zízať. Som vaša Smrť a nemáte ma vidieť,” vyštekla na ňu.

„Ach, to je jej Smrť,” oznámil vzdialenejším cestujúcim dôchodca sediaci za Jozefom. Viditeľne sa mu uľavilo, čo však nebolo možné povedať o slečne s bujným poprsím a ani o samotnej Smrti.

Opäť nastalo ticho, ktoré slečna oproti Jozefovi využila na spamätanie sa. „Prečo na mňa striehne smrť v trolejbuse?” opýtala sa.

„Len sa pripravujem,” odvetila Smrť temne. Opäť zamerala pozornosť na Jozefa. „Vy ste to ale poriadne pokašľali. Prečo sa dívate tam, kam nemáte?”

Jozef ešte stále nevedel, čo má povedať, takže ďalej mlčal.

„Kedy?” pípla ustrašene slečna.

Smrť si ju nevľúdne zmerala. „To nech vás netrápi.”

„Ehm, prepáčte,” ozval sa konečne Jozef, na ktorého neznesiteľne doliehala zodpovednosť za náhle a nie celkom korektné objavenie sa Smrti. „Chcete povedať, že ja som vás svojím pohľadom… zhmotnil v tomto svete?”

Smrť sa bez rozpakov pobúchala po veľkom zadku. „Som hmotná až príliš,” povedala nespokojne.

„To ma mrzí,” kajal sa Jozef. „Nevedel som, že budete práve tu.”

„Existujem v každom momente a na každom mieste sveta, kde niekto zomrie,” povedala Smrť dôstojne.

„Tak mi povedzte,” naklonil sa k nej s vedomím, že práve má možnosť rozlúštiť najväčšiu záhadu svojho života, „ako to bolo s tým prasaťom?”

„Akým prasaťom?” nechápala.

Jozef jej celú historku vylíčil. Nič nezamlčal, aj keď počúval celý trolejbus. Vedel, že takáto šanca sa mu len tak nenaskytne.

Keď skončil, mladík potešene zaujúkal: „Ježiš, tá šliape, tá šliape!”

„Tak teda – ako to bolo?” dožadoval sa odpovede Jozef.

Smrť pokrčila plecami. „Neviem, zjavne som tam nebola,” povedala ospravedlňujúco. Na chvíľu sa zamyslela a váhavo dodala: „Tým časopriestorovým súradniciam približne zodpovedá jeden prípad. Domáca sviňa v lese. Bola búrka, spadol na ňu konár. Ťažko ju zranil. Oslabenú ju zabil vlk. Nebola to pekná smrť,” povzdychla si s rozpakmi.

„Aha,” hlesol Jozef a opäť sa odmlčal. Nikto sa neozval, a tak po chvíli opäť prerušil ticho, pretože to vyzeralo, akoby celý trolejbus držal minútu ticha za úbohú ošípanú. „Takže neviete, ako sa dostala z toho chlieva?”

Smrť zavrtela hlavou. „Nebola som tam, ale ľudia chceli i tak to prasa zabiť. Tento nesúlad sa nejako vždy musí vyriešiť, preto to občas vyzerá ako zázrak,” vysvetlila.

Zrazu sa strhla. „Prepánajána, kde je ona?”

Majiteľka bujného poprsia využila, že Smrť je zaujatá Jozefovým problémom a vystúpila pri Slovenskej akadémii vied. Jozef trochu previnilo vysvetlil Smrti situáciu. Cestovitá tvár Smrti dostala ešte o odtieň bledšiu farbu. „No nazdar. Vy ste tomu dali! Najprv ma zhmotníte a potom mi ešte aj obeť ujde!”

Dôchodca sediaci za Jozefom pocítil, že situácia sa zvrtla k horšiemu a znepokojene čakal na ďalšiu zastávku.

Jozef cítil, že by mal navrhnúť nejaké riešenie a v takých situáciách mu bolo mdlo. „To ma mrzí,” povedal chabo. Pokúsil sa vzpružiť. „Pozrite, veď vám tak či tak neujde…”

„Každého to raz čaká,” pridal sa rozochveným hlasom dôchodca.

„Mala som to tak pekne pripravené,” sťažovala sa Smrť a sťažka dosadla na miesto, kde predtým sedela slečna. „Chápete, ona vyjde spoza trolejbusu, kašle na priechod pre chodcov – a zrazu auto!”

„Veď je taká mladá,” vyjednával Jozef. „Nemusíte ju hneď teraz brať!”

Smrť sa naňho nechápavo zadívala. „Kto hovorí o bratí? Ten šofér nie je blázon, nejde rýchlo, stačil by zabrzdiť.”

„Nuž ale… Prečo potom – smrť?” nerozumel Jozef.

„Mala som na ňu iba siahnuť. Viete, taký kľúčový okamih. Človek si uvedomí, ako mi bol blízko. Aký je pominuteľný,” vysvetľovala Smrť.

„Veď… sa vám to podarilo,” pípol Jozef. „Pocítila vás dostatočne blízko.”

Smrť chvíľu uvažovala, no potom sa jej tvár rozjasnila. „Máte pravdu. Takže som svoju úlohu splnila!”

„Amen,” dodal zhúlený mladík. Atmosféra v trolejbuse sa značne uvoľnila.

Smrť sa obrátila na Jozefa. „Budete ma musieť vrátiť späť. Nie je to ďaleko, len sem do nemocnice idem.”

Dôchodcovi sa viditeľne priťažilo.

Jozef prikývol, zaželal Smrti pekný deň a uprene sa zadíval do Nikam, snažiac sa zazrieť tam Smrť. Po chvíli sa mu to podarilo. Tyrkysová blúzka sa mu mihla v zornom poli a bola preč.

„Dobrý trip,” ocenil situáciu vysmiaty mladík.

„Nedozvedel som sa, ako to bolo s tým prasaťom,” namietol Jozef. „Kto to ešte môže vedieť, keď samotná Smrť nie?”

„Sám pánboh?” navrhol mladík.

Od tých čias môžete vidieť Jozefa, ako vo voľných chvíľach civie do Nikam, ale zrak pritom upiera nahor. A verte, že sa díva veľmi uprene.


[ssba]

Facebook

G+