Akosi sa vžilo, že stretávky niekdajších spolužiakov zo strednej školy sa uskutočňujú v päťročných intervaloch. Čo je vlastne celkom inteligentné, pretože je to dosť dlho na to, aby spolužiaci mali zaujímavé novinky, s ktorými sa môžu podeliť. Zároveň je to nie až taký dlhý čas, aby pri stretnutí špekulovali, kto dopekla je tá osoba, prečo ma objíma a rozpráva o akejsi spoločnej hriešnej minulosti, keď sme si istí, že žiadne hriechy sme s tým neznámym človekom rozhodne nezdieľali.
Na organizácii prvej stretávky, teda po piatich rokoch, som sa organizačne podieľal a po tejto skúsenosti som vyhlásil, že nikdy viac. Prešlo ďalších päť rokov a nikto sa do organizácie nehrnul. I tak dobre. Po ďalších dvoch rokoch to však chytili do rúk tie správne niekdajšie spolužiačky a podarilo sa. Stretli sme sa opäť, po dvanástich rokoch od skončenia školy.
Skóre bolo prekvapivo dobré – nezvestné ostali iba dva kusy, pár sa nezúčastnilo z objektívnych dôvodov. Inak sme boli takmer v plnom počte. Vrátane triednej profesorky, pre ktorú sme boli poslednou triedou (ospravedlňte moju netaktnosť) pred odchodom do dôchodku.
Trápne ticho sa naozaj nekonalo, pivnica hučala, až mi v hlave trešťalo. Dvadsaťsedem hrdiel dokázalo vyprodukovať hluk… ako svojho času v triede. Burácal smiech, cvakali fotoaparáty a bez zmilovania kolovali fotoalbumy s detičkami a manželmi.
Niečo vám poviem – bolo to stretnutie po dvanástich rokoch, ale asi nikomu to tak nepripadalo. Dokonca som nemal problémy identifikovať jednotlivé sirény, ako zostupovali dolu schodmi. Radikálnu zmenu prekonala jediná spolužiačka. Niektoré sa napriek tuctu rokov, čo uplynuli, nezmenili ani o jednu vrásku. Naozaj som si pripadal, akoby sme si len odskočili zo školy.
A nebolo to iba vzhľadom. Asi sme naozaj už končili dospelí, lebo aj vyjadrovanie, pohyby, gestá, rozmýšľanie – zrazu sme boli nie priamo naspäť na škole, ale v akomsi mimopriestore, kde síce nie sme o dvanásť rokov mladší, ale celkom jasne si pamätáme, aké to je. Nadviazali sa staré rozhovory, prirodzene, bez škrobenosti, bez spoločenskej neúprimnosti.
Večer som premýšľal a pristihol som sa pri tom, ako sa mi v myšlienkových kulisách stretávky pohybujú tie dievčatá spred dvanástich rokov. Chvíľu som sa tým duševným pohľadom bavil, kým mi neprišlo na um, aké je to dôležité. Spolužiaci totiž nie sú iba ľudia, s ktorými sa poznáme. Je to niečo, kam patríme. Zázračne splývajú mladí ľudia s tými súčasnými. Máme spoločnú históriu a stále spolu fungujeme.
Stretávky nie sú iba príležitosťou zísť sa, pospomínať, pochváliť sa vyrastajúcimi deťmi, manželstvami a rozvodmi. Je v tom niečo viac. Opätovné spojenie častí do toho správneho celku. Niečo, čoho sme súčasťou. Nie také bazálne, ako je rodina. Ale stále je to veľmi fajn.
P. S. – Jarindela, myslíme na teba! A na ďalšie kolo sa už dúfam uvidíme!