Náš vzťah nezačal práve najlepšie, ale napokon sme boli aspoň k sebe zdvorilí. Autobus číslo 109 mal výhodu, že ma od internátu doviezol takmer až ku škole.
Nevýhodou však bolo, že bol natrieskaný tak, že prvé týždne som nebol ochotný doň vliezť. Na také niečo som nebol zvyknutý a nemal som veľkú chuť si zvykať. Napokon som sa prekonal.
O pätnásť či koľko rokov neskôr som sa opäť vrátil do školských lavíc. Na inom kontinente. Po dlhom – dlhom – hľadaní sa mi podarilo nájsť si byt na rovnakej ulici, ako som mal školu. A ešte mi tam chodila električka.
Číslo 109.
Celkom ma to pobavilo. Do školy sa skrátka chodí stodevinou.
Prešiel čas, opäť som zakotvil v Bratislave, ale tu autobus číslo 109 už neexistuje.
Okrem Austrálie sa mi veľmi zapáčil Londýn. Nikdy som tam nežil, ale stále tam rád chodím. Z nejakej nostalgie som si kúpil domov plagát, správne nostalgický. Na čiernobielom pozadí Big Bena sa vyníma typický červený doubledecker.
Až keď som plagát vylepil na stenu a odstúpil kúsok, aby som sa pokochal, som si všimol číslo autobusu.
109.
To už som sa zamyslel. Mám to brať ako odkaz? Znamená číslo 109 niečo?
Tak som si povedal, že keď najbližšie budem v Londýne, preveziem sa autobusom číslo 109. Možno ma dovezie k niečomu, čo ma čaká. A v každom meste, ktoré navštívim a budú mať linku 109, ju pekne absolvujem.
Možno treba osudu vyjsť v ústrety.