Už je to tu, už je to definitívne, ak nezasiahnu mocnosti nebeské alebo pekelné, onedlho sa môžem tešiť na veľký prelom. Chce sa mi oslavovať, verte mi. Posledné dni pre mňa znamenali stratu asi všetkých istôt, takže som príliš nedôveroval už ani gravitácii a tomu, že zajtra vyjde slnko. V jeden deň som zistil, že otázniky okolo mňa pripomínajú hustý les a neviem nikomu nič sľúbiť, ničomu sa zaviazať a už vôbec nič si nemôžem plánovať.
Ešteže takáto nerovnováha nie je so zemským poriadkom a dnes padla aspoň prvá kotva. A že ste to vy, tak vám prezradím, aký prelom to nastal. Kotva sa zachytila v Melbourne a vo februári budúceho roku teda mením jednu austrálsku metropolu za druhú.
Na príčine je, samozrejme, škola. Čo a kde to bude, to vám zatiaľ neprezradím, pretože prekvapenia sa majú dávkovať pomaly a postupne. Navyše – niektoré sú tak zábavné, že by bolo škoda si ich vystrieľať vopred. Niektoré sú príjemné už menej, ale však život nie je len o humore, obávam sa.
Mám sa aj takto: nezamestnane. Začalo to vcelku nevinne, keď si ma pred melbournskou cestou zavolal šéf, dal mi výplatu a povedal, že v piatok ma potrebovať nebude a v pondelok mi dá vedieť, kedy sa mám vrátiť. Štvrtok sa u nás chýli ku koncu a hádajte, koľkokrát zavolal. Mal som neblahé tušenie, že to tak dopadne. Poznáte to, keď chlap povie, že zavolá, je takmer isté, že sa k ničomu podobnému nechystá.
A teraz otázka z publika: prečo si mu asertívne nezavolal ty? Raz som sa o to pokúsil, ale moje ruky ma nechceli poslúchnuť. Žobronili by ste o prácu, o ktorú v skutočnosti nestojíte? Nuž, ja nie. Radšej som sa energicky vrhol na zháňanie nového zamestnania, pričom na môj no-no zoznam sa pozícia kitchen hand zaradila hrdo na prvé miesto. Bohužiaľ, k tomu bolo treba ešte ďalšie úpravy, ktoré som podcenil.
Pozícia: osoba pobehujúca po bare, roznášajúca jedlá, zbierajúca taniere, obsluhujúca za barom. Znie to dobre, až do času, keď sa manažér neopýta, či mám nejakú skúsenosť. A ja truľo nepoučiteľný nevinne zahlásim: iba ako kitchen hand. Šéf múdro pokyvkal hlavou a spýtal sa, či to nechcem skúsiť ako kitchen hand.
Pozerám na neho, či mu nejaké diabolské hlasy nenašepkávajú v snahe dostať ma do väzenia. Čo najzdvorilejšie (ak nerátame trikrát dôrazne zopakované NIE) som odmietol. Tak sa na mňa usmial a povedal, že mi zavolá.
Ach jo.
Prosím všetkých čitateľov, aby mi v komentároch nenadávali za moju pravdovravnosť. Už to počúvam dva dni asi z desiatich strán. Ďakujem.
A mám sa aj takto: poučene. V záchvate z hľadania práce som sa prihlásil aj na kurz RSA – Responsible Service of Alcohol. To je vám také lajstro, bez ktorého nemôžete v Austrálii predávať ani podávať alkohol. Celé poučenie pričom spočíva iba v tom, že nesmiete nalievať mladistvým a už opitým (a už vôbec nie opitým mladistvým). A teraz to počúvajte niekoľko hodín v kuse, len v rôznych obmenách. Slušných pár úradníkov sa zamestnalo v niekoľkých úradoch, ktoré na dodržiavanie zákona dohliadajú a pekných pár vzdelávacích inštitúcií má o zárobok postarané.
Aby som im nekrivdil – dozvedel som sa aj jednu dôležitú informáciu. Prevádzkovateľ zariadenia s licenciou na predaj alkoholu má v Austrálii zodpovednosť aj za hosťa, ktorý už opustil jeho bránu. To znamená, že ak je nadratý a v okruhu 50 metrov od brány baru ho prejde auto, môže vás zažalovať. Vyhrá. Kukali sme ako vyorané myši. Tu u protinožcov si mýlia krčmy s pestúnkami. Neverili by ste, kto všetko je zodpovedný za to, aby ste sa neožrali. Každý okrem ožierajúceho sa. Veľmi zvláštne zvyky, povedal by som.
No a napokon sa mám aj takto: zmrznuto. Leto už chystalo slávnostný príchod, cez víkend 30 stupňov, až tučniaky v zoo omdlievali. Neváhali preto, napísali rodine na južný pól a obetaví rodinní príslušníci poslali kruté ochladenie. Zo dňa na deň sa teplota prepadla prudšie ako newyorská burza a sme tam, kde sme nechceli byť. Sotva je nad desiatimi stupňami, vytrvalo prší a fúka vietor nápadne podobný víchru. Asi aby mi nebolo smutno za októbrovým počasím v Európe. Haló, ale tu to má byť naopak! Chceme leto!