Oddelenie pre klientov s demenciou je projektované ako uzavreté. Pustíte sa po chodbe, prechádzate popri izbách, spoločenskej miestnosti, služobných priestoroch, až sa nájdete tam, odkiaľ ste vyšli. A môžete pochodovať odznova.
To nie je náhodou. Ani zábradlie pri stene tam nie je preto, že to pekne vyzerá. Je to pôda pre bludárov, ktorí chcú niekam ísť – na miesta vzdialené v čase aj priestore, kam sa už nikdy nedostanú. Zanovito však idú za svojím cieľom.
Bludárov nemá zmysel usádzať, zatvárať, držať. Nechávame ich chodiť v kruhu. Oni sú spokojní, že idú za svojím cieľom. Majú dostatok aktivity a v noci sladko spia.
Nie všetci.
Fay bývala zdravotnou sestrou. A dnes má nočnú. Známe prostredie nemocnice ju núti pracovať. So sústredeným výrazom na tvári robí prehliadku oddelenia. Rázne pochoduje po chodbe, nepochybne za nejakým účelom. Tvár má vážnu, ústa rozhodne zaseknuté vo výraze Nevyrušujte ma, mám prácu. Krúži po oddelení. Môže byť pokojná – všade je ticho, klienti spia.
Nie všetci.
Christina si pospala cez deň a teraz sa jej nechce. Krehká, vekom takmer na polovicu zložená Grékyňa sa často smeje aj plače. Občas oboje naraz. Pridržiavajúc sa steny niekam ide – možno sama nevie, kam. Toto prostredie má však veľmi ďaleko k jej rodnej dedine, tak nečudo, že sa tu necíti ako doma a hľadá únikové cesty. Trvá jej večnosť, kým prejde po celom oddelení a kým dorazí za prvý roh, už aj zabudne, že na tom mieste už bola.
Pred spoločenskou miestnosťou sa Fay a Christina stretnú. Christina sa na vážnu Fay usmeje a zaplaví ju prúdom rozjasanej gréčtiny. Fay nerozumie, ale vidí zosušenú starenku, ktorá kašle na zábradlie a pomaly sa derie dopredu. Fay ju chytí za ruku a pomaly ju vedie. Natešená Christina sa o ňu vďačne oprie a zahrnie ju ďalším vodopádom gréckych slov. Fay si to nevšíma.
Pochodujú spolu po chodbe, veselá a uvravená Christina, vážna a mlčanlivá Fay. Bludičky v nočných košeliach, každá iná, každá inde a predsa spolu.