Osud nás zaveje do najrôznejších situácií. Tak napríklad som sa ocitol vo verejnej práčovni.
Pokojne som si čítal, čakajúc, kým sa operie moja dávka. Na pol ucha som zachytil diskusiu obsluhujúcej s ďalšou zákazníčkou – mladou slečnou. Zjavne v prvých štádiách vyletenia z rodičovského hniezda.
Práve sa sťažovala, že jej bielizeň je akomak ružovizeň, načo jej pani domáca šetrne vysvetlila, že prať biele s červeným nie je dobrý nápad.
Zabŕdli aj do vôd odstránenia nežiadúcej farby. Pani práčovná jej poradila savo.
“No vyskúšam to, hodím to doma do sava,” pokývala slečna hlavou.
A to už mi nedalo. Jasne som videl, ako sa autobus s konečnou stanicou Katastrofa pohýna dolu kopcom.
“Ale to savo musíte nariediť vodou,” poradil som jej. “Inak sa vám to celé rozpadne.”
“Joj, ešteže ste mi to povedali, ja by som to hodila do čistého,” zhrozila sa.
“Áno, videl som, že to tam smeruje,” zamrmlal som a zahĺbil sa naspäť do knihy.
Ani mi nenapadlo sa z nej vysmievať. Všetci sme tam raz boli. Veci, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, nám musel niekto povedať. Alebo sme sa ich museli naučiť na vlastnej koži.
Venované pamiatke môjho trička, ktoré ku koncu svojej púte bolo síce skutočne biele, ibaže rozpadnuté na franforce.