Dobrodružstvá sprevádzajúce nadobudnutie bytu sú nekonečné a vo vynaliezavosti zápletiek tromfnú hociktorý televízny seriál. Napríklad taká prihláška na trvalý pobyt a získanie občianskeho preukazu. To je dokument, bez ktorého neexistujete. Nič nevybavíte, neuveria vám, že ste to skutočne vy.
Získať ho však nie je také ľahké. V nepredstaviteľnom záchvate logiky kompetentní prihlasovanie na trvalý pobyt a vybavovanie občianskeho sústredili na jedno miesto. V mojom prípade ide o okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava 3.
Fajn, známe územie. Teraz sa vopred dôkladne pripraviť a hurá na úrady. A tam zistíte, že príprava vás vôbec nepripravila na to, čo príde…
Aby ste sa nepreháňali zbytočne, treba si zistiť, aké doklady potrebujete. Stránka bratislavských policajtov vám nepomôže. Aktualizuje sa. Bohvie, odkedy a čo sa stalo s predchádzajúcou stránkou. Možno porušila zákon, keď ju nemohli nechať online, kým nevytvoria novú. Tak sa to inak totiž robí.
Nevadí, stránka ministerstva vnútra je informačne bohatá. Prečítate si na nej, čo treba na vybavenie nového občianskeho. Doterajší OP, dve fotografie spĺňajúce predpísané náležitosti a doklad o skutočnosti, ktorú chcete v občianskom zapísať. Teda sobášny list, rozhodnutie súdu o rozvode a v prípade zmeny pobytu list vlastníctva (ak sa nahlasujete k niekomu, musia na políciu prísť všetci, ktorí sú v ňom uvedení).
Výborne, potešil som sa. Všetko mám. Teraz len vybojovať so šéfom ľútu bitku o deň dovolenky a postaviť sa do radu. Čo som aj urobil. Dve fotografie, kolok, všetko so sebou. A keby aj nie, na tej istej chodbe držala službu teta, ktorá fotografovala a predávala kolky.
Polícia sa ľuďom čakajúcim na chodbe snaží spríjemniť život. Sprístupnený je záchod, pre starších sú pripravené gauče a v rohu chodby tróni televízor podozrivej značky Otava. Je síce vypnutý, ale snahu badať. Jedny dvere sú otvorené, aby na chodbe prúdil vzduch.
Polícia sa snaží aj o to, aby ľudia nestáli zbytočne. Po chvíli čakania vyšiel von pán v civile, zmerčil rad a ukázal: „Táto pani v okuliaroch je posledná, ostatní tu stoja na vlastné riziko.“
Netreba snáď ani hovoriť, že dotyčná slečna-stopka je o dva miesta predo mnou. Nevadí, hovorím si, verím v šikovnosť našich úradníkov, risknem to. Z nudy si čítam úradné vývesky, až narazím na čosi, čo ma premení na 178 centimetrov vysoký stĺp kamennej soli.
Pri prihlasovaní z iného ako bratislavského okresu mám predložiť rodný list.
Chce sa mi ručať. Na kieho apoštola im je môj rodný list? Mimobratislavským neveria, že sa narodili? A na základe čoho im asi tak vydali ich pôvodný občiansky? A prečo som sa to nedočítal nikde doteraz?
Netreba ani hovoriť, že rodný list je dokument najvyššej vážnosti, ktorý so sebou nenosím len tak, keby náhodou bolo treba. Mrknem na hodinky. Desať. Ďalší šialený risk.
O hodinu som naspäť, ľahší o kilo vody, čo som vypotil, zato ťažší o rodný list. Slečna-stopka práve odchádza. Miesto mi nikto nedržal, musím zase na koniec. O 11:40 vyjde von teta a zavelí nešťastníkom na chodbe odchod. „Viac vás nestíhame. Vraveli sme vám, že stojíte na vlastné riziko!“ zvrieskne agresívne a doslova zatresne dvere.
A je to. Deň dovolenky v háji. Občiansky nemám, pretože v piatok sa pracuje iba do dvanástej. Skúsim to aplikovať u mňa v práci, čo mi na to šéf povie. A som úprimne zvedavý, ako sa zatvári, keď mu poviem, že potrebujem ďalší deň dovolenky, lebo ten jeden som nie z vlastnej viny premárnil.
P. S. A aby to bolo úplne dokonalé, ministerstvo vnútra malo pravdu. Podľa zákona na prepis trvalého bydliska a nový občiansky vám stačí spomínaný list vlastníctva. Žiaden rodný list. Kto to vysvetlí zeleným špongiám na Vajnorskej, má u mňa pivo.