Kde sú tie krásne časy, keď duševne chorých odvádzali v zvieracích kazajkách do blázincov? Bolo to jasné a krásne. Duševne chorých držali v nehumánnych podmienkach za mrežami a svet bol jednoduchší. Dnes psychiatrické oddelenia a nemocnice obsadili prepracovaní manažéri a stresované manželky zbohatlíkov. Reparujú si tam nervy. A blázni?
Tí chodia po slobode, kontaktujú sa s vesmírnymi ľuďmi, odhaľujú sprisahania na tých najnečakanejších miestach. Ukazujú sa v televízii, robia kariéru v šoubiznise a nikomu nanešťastie nenapadne zavrieť ich na Cajlu, aj keď by tam patrili.Kým ma Liga za duševné zdravie obviní zo zosmiešňovania duševných chorôb, rýchlo dodávam: Nie, nemyslím to vážne. Duševná choroba je peklo z najhorších a nechcite sa s ňou stretnúť ani vo svojom okolí, a nedajbože aby vás postihla.
Tému šialencov som načal z úplne iného dôvodu. Niekedy totiž z bláznenia obviníme ľudí, ktorí si to nezaslúžia. Zopár cestujúcich v nemenovanom autobuse si muselo svoje pomyslieť o decentnej dáme, ktorá sedela vedľa mňa. Na kolenách držala igelitovú tašku. Po chvíli nenápadného sedenia ju otvorila a začala sa do nej uprene dívať. O pár minút sa radostne usmiala, čosi v taške pokutrala a opäť jej obsah fixovala pohľadom.
Cestujúci, ktorí si túto jej aktivitu všimli, nadvihli obočie, prípadne sa prezieravo odtiahli ďalej. Snažil som sa príliš neuškŕňať, pretože by si skutočne mohli pomyslieť, že tento podarený párik cestuje z petržalskej nemocnice rovno z psychiatrického oddelenia, kde neodhadli správne diagnózu.
Ľudia v autobuse totiž nevideli to, čo som videl ja. Totiž obsah tej tašky. Dotyčná dáma tam mala – básne. Poéziu vytlačenú na papieroch, ktoré prehadzovala a začítala sa do ďalšieho exempláru. Snáď sa na mňa milovníčka poézie nenahnevá, že som jej takto nakukol do súkromia a ešte to aj zverejnil.
Mne sa to uškŕňalo, keď som vedel, o čo ide. Len ostatní museli jednoznačne usúdiť, že dotyčná to nemá v hlave v poriadku. Ktovie, čo by som si na ich mieste pomyslel ja. Skúsenosti už mám. Pred pár rokmi som metodicky prehľadával všetky obchody, hľadajúc mrazený hrášok s mrkvou. V nemenovanom supermarkete dotyčný balík skutočne mali. A pri vedľajšom mraziacom boxe stál dlhovlasý kučeravý mladík, skláňal sa nad mrazenou pizzou a veľmi nežne sa s ňou rozprával.
Hoci bol obchod plný, k nemu sa nikto nepribližoval. Znepokojivé bolo, že sa zdalo, akoby mu pizza aj odpovedala. Nejaký cvok ma predsa neodradí od ukoristenia hrášku s karotkou, povedal som si a odvážne som zamieril k mladíkovi, čo neustále láskyplne diškuroval s mraziakom.
Pointu už tušíte a v súčasnosti by sa nad týmto zjavom nikto nepozastavil. Pri bližšom pohľade som zbadal káblik, ktorý sa mládencovi vinul z ucha do mobilu, zacvaknutého na opasku. Hands-free sada schovaná vo vlasoch bola takmer neviditeľná a v tom čase to bola skutočná novinka. Nuž nečudo, že neznalí spolukupujúci so mnou na čele logicky predpokladali, že údajný blázon prechováva vrelé city k mrazeným potravinám.
Niekedy sa skrátka veci javia trochu inak. Stačí neuspokojiť sa s prvým dojmom a pozrieť sa lepšie. A nemusí ísť nevyhnutne o domnelých bláznov. O množstve ľudí si myslíme svoje – a pritom nám stačí podísť trochu bližšie…